Keď ti klesá energia a motivácia do práce: vyhorenie, lifestyle design a úprimnosť

Nasledujúci dialóg je podľa skutočného rozhovoru, ktorý som mal s kamošom v roku 2013 (keď som mal 24 rokov):

“Peťko počúvaj, mám pocit, že sa neviem prinútiť zamakať tak tvrdo, ako kedysi, proste aj keď cvičím a dostatočne spím, mám pocit, že už neznesiem toho tak veľa, motivácia klesá, cítim sa dlhodobo nejaký unavený, neviem, čím to je…”

“Brácho, to vyzerá tak, že si vyhorený.”

“To čo znamená?”

“No to máš tak, ja to dobre poznám, tiež som počas vysokej školy 5 rokov žmýkal svoje telo a mozog – AIESEC, škola, študentský parlament, neustále som niečo robil, organizoval, bol proaktívny, ale telo aj mozog potrebujú oddychovať a keď ich neustále preťažuješ, tak si to vypýta svoju daň a ty začneš vyhárať. Bude sa ti pracovať horšie, motivácia klesne a únava sa bude prehlbovať, presne tak, ako tebe teraz.”

“Shit!”

———-

Obsah článku: 

  1. ČASŤ – teória vyhorenia – pomôže ti pochopiť, aké má vyhorenie fázy a spoznať ich symptómy, otestovať sa a naučiť sa niečo o chybách nášho myslenia.
  2. ČASŤ – môj príbeh – ako som proti vyhoreniu bojoval ja, čo všetko som vyskúšal a prečo niektoré moje riešenia boli iba čiastočné a čo mi najviac pomohlo.
  3. ČASŤ – čo s tým spraviť – súhrn mojich tipov, ako postupovať proti vyhoreniu, obsahuje 4 kroky a záver.

Disclaimer: píšem všetko v mužskom rode, ale len preto, aby všade nebolo “robil/robila”, tiež čo sa týka vzťahov hovorím o “frajerke” ale kľudne si to premietni na svojho manžela alebo manželku, a do tretice, nie som doktor a tento článok a rady z neho sú preto dobre mienené rady, ktoré aplikuješ na vlastnú zodpovednosť.

1. ČASŤ – Teória vyhorenia

Nechcem ťa strašiť a ani sa doťahovať o slovíčka. Či si reálne “vyhorený” alebo len “dlhodobo prepracovaný”, kľudne to volaj aj “preexponovaný” ak ti to urobí radosť, ale hlavne sa neklam. Všetky stavy, kedy už tvoj “oheň” nehorí tak, ako by (na tvoj vek a osobnostné črty) mal, je určité štádium vyhorenosti, je to zatiahnutá ručná brzda, ktorá ti nielenže znižuje kvalitu práce, ale kazí ti aj vzťahy s blízkymi a tvoje zdravie.

Burnout has been defined as a long-term affective state consisting of physical fatigue, cognitive weariness, and emotional exhaustion.

International Journal of Stress Management

 

Je dôležité, aby sme nehovorili iba o syndróme vyhorenia (ako poslednej fáze), ale aby sme ukázali prstom aj na tie predchádzajúce fázy a povedali “Toto nie je OK!” a riešili ich okamžite. Nie potom, nie niekedy, nie “keď bude čas”, pretože ten návyk len upevňuješ a ak ti je teraz ťažké urobiť zmeny, o mesiac to bude ešte kúsok ťažšie a o rok ešte ťažšie.

Hannibal povedal “cestu si nájdem, alebo spravím” a rovnako tvoje telo má filozofiu “buď mi oddych dopraješ, alebo ťa k nemu prinútim”, čiže ak ti klesá energia a motivácia, rieš to teraz, kým môžeš, inak budeš musieť.

5 fáz vyhorenia

Fázy vyhorenia

AntiMartina / Getty Images

Syndróm vyhorenia a jeho príznaky popísal prvýkrát Herbert Freudenberger roku 1974 a odvtedy sa o ňom hovorí stále viac a viac. Popísal 12 fáz vyhorenia (ktoré nájdeš tu), ja som ich na zjednodušenie pospájal do piatich:

1. fáza – pracuješ stále tvrdšie, žiješ v zhone

Máš na tanieri naložené viac, ako zvládneš a neadekvátne k tomu oddychuješ. Zvyčajne si tak nakladajú “Áčkoví” ľudia zvyknutí byť medzi najlepšími, alebo slabšie povahy, ktoré nevedia povedať “nie” a pracujú v ambicióznej firme alebo asistenčnom povolaní.

v pravidelnom zhone a síce všetko stíhajú (občas na úkor kvality alebo deadlines), žijú v strese a oddychujú menej ako by potrebovali – a tak ich prepracovanosť rastie a motivácia a energia klesajú.

Tento level je vstupná brána, no relatívne veľa ľudí vie na tomto leveli fungovať aj dlhodobo. Veľmi to záleží od typu osobnosti a tolerancie stresu. Čo je na tom potom zlé? Že pokles energie a motivácie nastáva pomaličky a oni sa snažia liečiť následky (time-management hacky), ale keďže neliečia príčinu (majú toho proste priveľa a oddychujú primálo), skĺzajú buď do fázy 2 (ktorá je nebezpečná zdravotne a radikálne zvyšuje vyhorenie) alebo v sebe “len” pomaličky utlmujú ten oheň, ktorý predtým horel oveľa ráznejšie…

2. fáza – obetuješ spánok, zdravie a hobbies

Už nestíhaš všetko a začínaš obetovať zdravé návyky, ako cvičenie, zdravé jedlo alebo spánok. Začínaš kvôli práci zanedbávať aj svoje hobbies a sociálne udalosti s blízkymi. Problém si ale nepripúštaš, hovoríš si, že je to dočasné, kým si teraz taký “bizy” a nemáš čas, tvrdíš, že to doženieš.

Veľmi nebezpečný level, so zanedbávaním spánku a zdravia klesá fyzická energia, so zanedbávaním hobbies a aktivít s priateľmi zase mentálna a emocionálna energia.

Oddych pomáha, je to dobrý reset, často potom zase pridáš zdravé návyky (napríklad oddýchnutý po sviatkoch), ale z mojich skúseností to dlho nevydrží, lebo si neodstránil príčinu (ktorou je okrem priveľa práce a primála oddychu aj sebaklam, že “nabudúce to zvládnem lepšie”, pričom to bude úplne rovnaké, ak nespravíš zásadné zmeny).

Definícia šialenstva? Robiť to isté znova a očakávať iné výsledky.

Albert Einstein

 

Tu už je ten pokles motivácie a energie citeľnejší, veľa ľudí sa snaží nejako to celé (bio)hacknúť, no zvyčajne to nezvládnu a dostávajú sa na level 3, alebo “len” dlhodobo fungujú na tomto leveli, až kým nepríde nejaké tvrdé prebudenie, ktorým môžu byť zdravotné problémy, odpadnutie z vyčerpania, veľká hádka s priateľmi a podobne.

Na vážne, neočakávané zdravotné problémy netreba čakať na neskoršie fázy, všetko záleží od zdravotného stavu (prípadne zdedených predispozícií), každý sme iný a len pretože niektorí to dali, neznamená, že to dáme tiež.

Zatiaľ čo prvý level je vstupná brána, tak tento druhý je ten, od ktorého sa to zvyčajne veľmi rýchlo zvezie cez fázu 3 a 4 až k fáze 5, ale poď si najprv prečítať o tých fázach.

3. fáza – práca je dôležitejšia ako ľudia

V tomto leveli už konflikty s blízkymi eskalujú, tí sa o teba začínajú obávať a hovoria ti, že máš problém. Svoje hobbies a zdravé návyky neberieš za dôležité, práca je tvoja priorita, stávaš sa netolerantným, cynickým, občas až agresívnym. 

Ako jediný problém vidíš nedostatok času a energie (spoiler: chyba!) a tak sa snažíš “hacknúť” to, ako sa len dá (káva už nezaberá, sú tu zakázané stimulanty, drogy a čokoľvek, čo vyzerá, že pomôže).

Cítiš sa zle, bazálna energia klesá, motivácia tiež, no stále si nahováraš, že to zvládneš a keď to skončí, tak si oddýchneš a potom už bude dobre (viď predch. citát Alberta Einsteina), no ty akurát tak ešte viac upevňuješ nezdravé návyky, priberáš nové a blížiš sa k vyhoreniu. 

Precitnutie môže nastať zo zdravotných dôvodov, alebo následkom toho, že ťa opustí milovaná osoba, ktorá už nebude tvoje posadnutie prácou tolerovať, no ak nič nezmeníš, prejdeš na fázu 4.

4. fáza – psychické problémy, depresia

Ostatných, ale aj seba, prestávaš vnímať ako dôležitých a upadáš do depresie zo svojho života. Cítiš vnútornú prázdnotu a tak hľadáš aktivity, ktoré tú prázdnotu zaplnia, ako prejedanie sa, alkohol, drogy, porno / plytký sex a podobne <doplň nezdravé návykové aktivity, ku ktorým máš sklon, keď máš veľa stresu a nič nestíhaš>. 

Tvoja únava dosahuje maximálne hodnoty. Cítiš sa stratený, práca ťa neteší, je z teba chodiaca múmia. Nikdy by si nepovedal, že niekedy budeš takto fungovať, brať látky, ktoré berieš, robiť aktivity, ktoré robíš a žiť tak, ako žiješ. 

Nespoznávaš sa a to prehlbuje tvoju depresiu, z ktorej môže byť seriózna diagnóza potrebujúca liečenie, vážna zdravotná komplikácia (alebo smrť) alebo budeš fungovať koľko ti ešte telo dovolí až kým neprejdeš do poslednej fázy.

5. fáza – syndróm vyhorenia, kolaps

Môže zahŕňať totálny mentálny a fyzický kolaps – neschopnosť vstať ráno z postele, neschopnosť sústrediť sa na akúkoľvek prácu, potrebná je odborná pomoc a rehabilitácia, ktorá môže trvať aj niekoľko mesiacov a zanechať nezvratné poškodenia. Alebo v tom najhoršiom prípade, organizmus to nemusí zvládnuť a v dôsledku záchvatu, šoku, infarktu alebo inej príčiny zomrieť. 

Smrť z prepracovania môže nastať aj v dôsledku zdravotných komplikácií spôsobených na predchádzajúcich úrovniach, nikde nie je napísané, že kým nie si na úrovni 5/5 tak nemôžeš zomrieť z prepracovania, ale keď už si na tejto fáze (a stále žiješ), akákoľvek ďalšia práca už nie je možná, pretože tvoje telo aj mozog ti vypovedali službu.

Omyly nášho myslenia

Prvá zásada je neklamať samého seba a najľahšie je klamať práve samého seba. 

Richard Feynman

 

Ešte predtým, ako sa vrhneme na môj príbeh a riešenie, je dôležité pochopiť, akými omylmi klameme samých seba.

Moriakova ilúzia

——

Moritz Erhardt – superstár stážista v Merrill Lynch, mal 21 rokov

21-ročnému Moritzovi Erhardtovi končila stáž v banke a tak drel extra tvrdo, aby si od jesene zaslúžil ponuku na trvalý pracovný pomer. Jeho kolegovia ho volali “superstar” a on nechcel byť svojej povesti nič dlžný a tak pracoval často celý deň aj celú noc, potom sa iba osprchoval, prezliekol a bez spánku pokračoval ďalší deň, vždy až na “hranu”, čo ho telo pustí. Bol všeobecne zdravý a fit.

15. augusta 2013 našli Moritza Erhardta mŕtveho v kúpelni. Pitva ukázala, že príčinou bol epileptický záchvat, ktorý pravdepodobne vyvolala nadmerná únava a nedostatok spánku.

—— 

Nassim Nicholas Taleb hovorí príbeh o tom, ako farmár každý deň po dobu 1000 dní ráno nakŕmil moriaka. Ten to už bral ako istotu, že ráno príde farmár a nakŕmi ho, rovnako ako my berieme ako istotu, že sa ráno zobudíme. Na 1001. deň ale farmár ráno prišiel a moriaka zabil a upiekol.

Taleb toto nazýva “moriakova ilúzia” a vysvetľuje, že “len pretože sme v minulosti ešte nikdy nezomreli, to neznamená, že sme nesmrteľní“. A rovnako len pretože ťa tvoji blízki doteraz ešte neopustili, to neznamená, že ťa nikdy neopustia. Kým sa to nestane, budeš mať ilúziu, že to asi nikdy nenastane, ale keď už sa to stane, tak sa to zrazu stane a už bude neskoro.

Ja viem, čo si teraz hovoríš – “extrémy nie sú dobré a neočakávané udalosti sa môžu stať, ale ja nie som žiadny moriak na farme a ani nie som Moritz Erhardt” – súhlasím, ale ak už vyháraš a si stále na vyššej a vyššej fáze, tak tú šancu proste zvyšuješ, pretože vieme si dnes prečítať skutočné príbehy ľudí, máme fázy vyhorenia, máme štúdie a tak vieme predvídať čo všetko sa ti reálne môže stať.

Tu je pekný zoznam následkov vyhorenia zo štúdie s názvom “Fyzické, psychologické a pracovné následky pracovného vyhorenia: systematický prehľad prospektívnych štúdií” z roku 2017, pričom rôzne následky hrozia v rôznej miere na rôznych fázach vyhorenia rôznym ľuďom:

A to ešte chýbajú dáta o následkoch, ktoré sú nemožné odmerať, ako je:

  • zvýšená chybovosť počas práce (urob preklep, ktorý ťa bude stáť 1000€),
  • znížená kreativita (ako odmeriaš ušlý zisk na všetkom, čo si nevymyslel?),
  • kamaráti sa mi začnú vyhýbať (pretože som vyhorené hovädo a oni nechcú byť)
  • frajerka sa so mnou rozíde (pretože jej dávam pocítiť, že práca je pre mňa dôležitejšia ako ona)
  • moje deti ma začnú nenávidieť, prípadne si s nimi nevybudujem silný vzťah
  • jedného dňa precitnem a zistím, že to všetko za to absolútne nestálo
  • atď, atď…

Máš pocit, že pokles energie a motivácie je problém? Áno, ale je tiež aj indikátor, že ďalšie problémy sú na ceste.

Počujem ťa, čo si myslíš: “Mišo, ja viem, že mi chceš dobre, ale netreba to zbytočne dramatizovať, toto je úplne bežná vec, veľa ľudí tak fungovalo a zmáklo to, takže ja si myslím, že len potrebujem teraz zamakať a potom bude dobre.

A to nás privádza ku klamu preživších.

Klam preživších alebo “niektorí to dali, ale to neznamená, že všetci to dali”

Pracuj ako diabol! Musíš pracovať 80 až 100 hodín týždenne!

Elon Musk

 

zdroj: https://www.youtube.com/watch?v=_xVB9OE9soM

Elon Musk je makač, inšpiratívny človek, niekto by ho nazval génius, alebo blázon, no stále je to frajer a jeho biografia je top kniha, ktorú vrelo odporúčam! Ale pozor, makať 80 až 100 hodín týždenne je jeho recept. Existovalo veľa ľudí, ktorí pracovali rovnako tvrdo, ale neuspeli, no ich citáty si nikdy neprečítame, pretože to nedali… Ale však Elonovi to fungovalo, tak prečo iným nie?

Survivorship bias (=klam preživších) je omyl v ľudskom myslení, založený na vyššej viditeľnosti tých, ktorí „to zvládli“, na základe čoho ale nemáme realistický obraz, lebo nevidíme tých, ktorí to “nedali”. 

Áno, existujú ľudia, ktorí pracovali 80 až 100 hodín týždenne a ktorí nevyhoreli a uspeli. Keď ale budeme vidieť iba tých, uveríme tomu, že sa to dá zvládnuť – oni to dali, ale rád by som videl aj tie hromady ľudí, ktorí kvôli tomu vyhoreli alebo zomreli. Prečo ich až tak nevidno?

Pretože málokto rozpráva o tom, že je prepracovaný, že mu práca kazí vzťahy a zdravie. Je to intímna záležitosť, s ktorou sa nepochváliš na instagrame. 

Forbes vydal minulý týždeň super prílohu o vyhorení, je tam 12 príbehov top slovenských inšpiratívnych osobností, s polovicou z nich sa poznám a žiadny z nich počas ťažkých fáz nehovoril verejne o tom, že má problém, takže keď som čítal ich príbehy, hovoril som si “ty vole, ak s tým oni mali problém, takí ultra inteligentní ľudia, tak som si istý, že to je len špička ľadovca a že tým trpí oveľa viac ľudí, ako si chceme priznať.

A vôbec, odkiaľ vieme, že práve tvrdá práca bola ten rozhodujúci faktor u tých, čo to dali? Prečo nikto nehovorí o tom, aký mali talent, aké efektívne / šikovné / unikátne pracovné postupy použivajú alebo koľko mali proste šťastia byť v správnom čase na správnom mieste?

Na obranu Elona Muska, on hovorí aj o veľmi veľa iných faktoroch a preto odporúčam inšpiratívnych ľudí študovať hlbšie a nie len povrchovo podľa 1-2 citátov, rovnako Gary Vaynerchuk alebo Arnold Schwarzenegger, obaja vyzdvihujú tvrdú prácu, ale keď ich budeš študovať detailnejšie, zistíš, že tých faktorov je oveľa viac a sama o sebe podľa nich nestačí.

Koreluje tvrdá práca za hranice únosnosti s úspechom? U veľa ľudí áno, ale nie u všetkých a na toto zabúdame. Každý sme iný a treba pracovať tak, aby sme nevyhárali, ale boli plnohodnotnými v našej práci a aj mimo nej. Vyžaduje to neustále experimentovanie, skúšanie, vyhodnocovanie a vylepšovanie a presne to bol aj môj prípad.

Drž sa tých, ktorí hľadajú pravdu, ale utekaj od tých, ktorí ju už našli.

André Gide (údajne)

V ďalších dvoch častiach nájdeš môj príbeh a moje riešenie. Neznamená, že to bude fungovať aj tebe, no daj tomu aspoň šancu. Nehovorím, že svoj názor nikdy nezmením, ale môj príbeh sa už nezmení a aktuálne poučenia z neho asi tiež nie.

Dúfam, že ti pomôžu, inšpirujú ťa hľadať spolu so mnou a mať v konečnom dôsledku viac energie a motivácie a preto aj lepší život. Vitaj na palube!

2. ČASŤ – Môj príbeh

Toto je môj príbeh od toho úvodného rozhovoru s kamarátom Peťom (keď som mal 24, čerstvo končil školu a už pracoval aj podnikal) až po dnešok, keď mám čerstvých 30. Je to 6 rokov skúseností, pokusov a omylov, zhustených do tejto časti.

Lifestyle design, cestovanie a oddych pomáhajú… čiastočne.

Ten rozhovor s kamarátom Peťom bol prvýkrát, čo som počul o vyhorení. Zistil som, že niečo také existuje a že symptómy (kognitívna, emocionálna a fyzická únava, konfliktíky, chybičky, atď) na mňa presne sedia a že som bol cca na fáze 2, lebo som mal dlhodobé nestíhačky a zvykol som si zanedbávať dôležité aktivity s blízkymi a spánok.

Mal som 3 jasné dôvody (jasné “WHY”), prečo som to začal riešiť:

  1. UŽÍVANIE SI ŽIVOTA – užívať si život tu a teraz, keď som mladý a neodkladať to na “neskôr” (=nikdy). Na smrteľnej posteli si ešte nikdy nikto neprial, aby viac pracoval a neverím ani tomu, že mám teraz “zaťať zuby” a na dôchodku si budem užívať, podľa mňa je to ilúzia, ktorú pochopila už predchádzajúca generácia X a tá naša (gen Y / mileniáli, nar. 1980 – 1996) proste do dôchodku čakať nechce a ja tiež nie.
  2. CHUŤ DO PRÁCE A JEJ KVALITA – desilo ma, že taký proaktívny chalan ako ja, ktorý bol vždy najaktívnejší v skupine, zrazu cíti útlm a že sa musí premáhať. S tým súviselo nielen to, že som zvládol menej a prokrastinoval viac, ale aj moja kreativita a “hravosť” išli dole a to som odmietal akceptovať!
  3. ENERGIA A ZDRAVIE – bol som síce “fit”, ale videl som priamy súvis s tým, koľko mám stresu a ako zle sa mi športuje, takže som sa buď nevedel na tréningoch “vymáčknuť” tak ako kedysi a preto som stagnoval (telo znesie iba určité množstvo stresu, psychického a fyzického dokopy) alebo keď som zanedbával spánok, bol som náchylnejší na ochorenie, čo znamenalo, že som ani nepracoval, ani nešportoval, ani si neužíval život. 

(pozn.: všimni si, že som absolútne neriešil kvantum ostatných rizikových faktorov, ktoré vyplývajú z vyhárania. Ale tak čo, mal som 24 a aj trošku iné hodnoty ako dnes. Aj ty, akákoľvek je tvoja motivácia, je to úplne jedno, hlavne si ju uvedom a urob s tým niečo)

Čítal som viacero kníh a prednášok na dané témy a keby som to mal zhrnúť, rozhodol som sa to v priebehu nasledujúcich rokov riešiť “lifestyle designom“, čiže (life)hacknutím životného štýlu, aby som popri práci mohol aj veľa cestovať a nebol problém vypadnúť aj na 3-4 týždne do zahraničia, kde výborne zregenerujem.

Najlepšie sa mi regenerovalo v krajinách, kde bolo teplo a lacno, toto je z Egypta, vyhackovaných 10€ za noc aj s polpenziou v hoteli na pláži, ideál :)

Bolo to vtedy pre mňa ideálne riešenie, lebo som si počas cestovania naozaj užíval život (zabehať si na Copacabane?, sauna vo Fínsku?, šnorchlovanie na Maldivách?, jazdenie na motorke po Filipínach?, kúpanie v ľadovej vode v Gruzínsku?, chillovanie v Egypte na pláži?, ani neviem kde začať…), na týchto tripoch som doplnil baterky, veľa spal, nemal stres, zdravo jedol, pravidelne cvičil, čiže moje zdravie a energia išli hore a do tretice, taký oddýchnutý som mal veľa nových pracovných nápadov a na konci dovolenky som sa tešil späť do práce, takže chuť do práce a jej kvalita išli tiež hore!

V roku 2013 sme si založili “cestovný fond”, do ktorého sme každý mesiac hádzali peniaze, aby sme mohli viac cestovať – práve ten to celkom pekne odštartoval, pretože Brazília mi ukázala, ako výborne som si oddýchol a odvtedy už bolo cestovanie prioritou a hneď na to sme bookli na február 2015 tropický ostrov na mesiac.

Lifestyle design podľa knihy 4-hodinový pracovný týždeň od Tima Ferrissa vyzeral ako ideálne riešenie a tak som za posledných 5 rokov (2014-2019) navštívil cca 40 krajín a strávil cestovaním a dobíjaním bateriek v rokoch 2015-2018 až 10 týždňov ročne.

Naša teraska na Filipínach na jeseň 2016. Dokonalé prostredie na dobitie bateriek.

V čom bol teda problém? Na prvý pohľad v ničom, vrátil som sa plný síl, makal zase ako znovuzrodený, až kým som zase necítil, že vyháram. Bol to neustály cyklus, ktorý sa nedal vyhrať a ja už som nechcem chodiť na tie dovolenky ako na “liečenie”, kedy prvý týždeň iba regenerujem, chcel som tak chodiť proaktívne, nech sa necítil lepšie, ale nech sa cítim ešte lepšie. Povedal som si, že by to člo, keby som proste všetko stihol rýchejšie, aby som mal dosť času aj na oddych a presne na to som sa zameral ako druhé.

Pozn: kľudne na tomto mieste prestaň čítať. Ak začneš dávať pravidelné dlhšie dovolenky, optimalizuješ svoju prácu a celé to lifehackneš tak, aby si mal dobrý život, tak budeš mať dobrý život! No ja som chcel viac a nebyť ako na hojdačke.

10 týždňov ročne na cestách!, s Jankou sme počas tých rokov precestovali svet, ona začala písať blog o šikovnom a lacnom cestovaní, vyhrala súťaž Bloger roka a napísala o tých vychytávkach knihu www.cestujbezmilionov.sk, takže ak chceš nejaké tipy o šikovnom a lacnom cestovaní, my sme to robili presne tak, ako je to v knihe.

Efektivita pomáha… Čiastočne.

Outsourcoval som všetko neefektívne (mali sme upratovačku, tým pádom som mal hneď viac času), mal som virtuálne asistentky, na všetko som robil 80/20 analýzu, aby som našiel tie najvýnosnejšie činnosti za najmenej námahy a dlhý čas bola pre mňa efektivita témou číslo jedna, ktorú som riešil, keď už som mal lifestyle design zmáknutý.

Pomohlo to, ale opäť iba čiastočne, pretože to neriešilo príčinu, len následok. Príčinou bolo, že som chcel som byť všade a “dať to všetko” a že som nerešpektoval to, kým som, aké mám limity a čo ma robí šťastným. Nebol som k sebe úprimný a keď som cítil, že to nedávam, namiesto úprimnosti voči druhým som len viac a viac tlačil na pílu a hľadal nové “hacky”, tým pádom bola vždy len otázka času, kedy som skĺzol späť do vyhorenia.

Zanzibar, práve vymýšľam, ako stihnúť všetkého viac za menej času, spájanie cestovania a efektivity, super combo, ale veľmi nebezpečné zároveň

Nečakaným (ale dnes úplne logickým) negatívom bolo, že som sa snažil efektívne riešiť všetko, aj vzťahy s kamošmi a blízkymi (ups!!!). Ja som v teórií vedel, že s ľuďmi nesmieš byť efektívny, ale v praxi je ťažké na to nezabúdať. Keď si zvyknutý riešiť 90% života efektívne, je ťažké zrazu cez víkend vypnúť a byť neefektívny. Vedieť prepínať medzi módmi je pekná predstava v teórií, ale náročná v praxi a ani neviem ako, k ľuďom som sa správal ako “dick”, moje vzťahy sa zhoršovali, čo zvyšovalo stres a ja som vždy skĺzol do hlbšej fázy vyhorenia ako predtým, až kým som si zase neoddýchol.

Keď sa “efektivita” otočí proti tebe – mali sme doma top kávovar, aby sme ušetrili čas a mali top kávu, samozrejme som to ňou začal preháňať a menej počúvať signály môjho tela. Tak sme ho predali a nechali si len mlynček a aeropress, aby to nebolo také ľahké si urobiť kávu. Nie vždy je efektivita efektívna :).

Uvedomil som si, že namiesto neustáleho pridávania (projektov, lifehackov, dovoleniek a proste stíhania VIAC) bude múdrejšie, keď začnem odoberať a ostane len to najdôležitejšie… A tak som bol efektívny lifestyle designer, ktorému učaroval minimalizmus.

Minimalizmus pomohol… čiastočne.

Dokonalosť nie je vtedy, keď už nie je možné nič pridať, ale vtedy, keď už nie je možné nič odobrať.

Antoine de Saint-Exupéry

 

Začal som sekať všetko nepodstatné a eliminovať ciele, projekty, úlohy a vychytávky. V tom čase som sa zbavil aj 90% všetkých fyzických vecí a môj život bol super. Už sme nemali upratovačku, radšej som si neefektívne upratal sám, ale bol v o to menšiom strese.

na fotke sú všetky veci, ktoré fyzicky vlastním (za tým bicyklom sú 4 krabice, ktoré nevidno, ale stále sa mi to celé pohodlne zmestí do auta), predal som 90% všetkého a rovnako som začal narábať aj s prácou, v štýle “čím menej, tým lepšie”

Už som nemal 3 virtuálne asistentky, prestal som robiť viacero projektov a videl som zvyšujúcu sa kvalitu svojho života – oveľa viac času som trávil s priateľmi, organizovali sme grilovačky, začal som viac chodiť von, našiel som novú vášeň v OCR pretekoch a môj život bol zase o kus lepší.

OCR sú prekážkové preteky, ktoré pozostávajú z behu cez rôzny terén (často kopce, potok, skaly) a zdolávanie prekážok, ktoré zahŕňajú nosenie ťažkých vecí, preliezanie, podliezanie, ale veľmi často rôzne rúčkovanie a lezenie. Na fotke pretek v Dánsku, kde zdolávam prekážku v tvare LEGA. Urobiť si čas na šport, ktorému som sa začal aktívne venovať, mi veľmi pomohlo a poznám aj veľa iných ľudí, ktorí si po osekaní všetkého našli novú vášeň a tá im v tejto téme poriadne pomohla.

Spomínam si, ako sa mi jedného času podarilo mať doslova 4-hodinový pracovný týždeň, lebo som robil dva hodinové tréningy v pondelok večer a vo štvrtok večer, dokopy štyri hodiny a inak už len riešil len nejakú administratívu.

Asi ti nemusím hovoriť, že akčný človek ako ja sa začal nudiť. Kurva! Tak ja si optimalizujem svoj život, vymakám efektivitu, potom odstránim všetko nepodstatné, aby som zistil, že sa nudím? :D

Nevedel som, či sa mám smiať, alebo plakať (i keď Tim Ferriss presne pred týmto vo svojej knihe varuje, ale nie je vedieť ako vedieť, často až keď zistíš na vlastnej koži, vtedy naozaj pochopíš).

Z čias 4-hodinového pracovného týždňa, hackol som prácu, hackli sme bývanie, môcť väčšinu dňa nič nerobiť je super, ale len chvíľu, potom je to ultimátna nuda. Spomínam si, ako som z nudy kosil alebo polieval trávnik… :D

No a hádaj, čo sa začalo diať? Začal som si naspäť nakladať projekty, tam som niečo založil, tam som sa do druhého pridal a bol som späť tam, kde som bol, s tým, že ja predsa nechcem robiť málo, ja chcem robiť, ale chcem robiť lepšie a neskĺzavať do neustáleho vyhárania!

Áno, lifestyle design plný cestovania a oddychovania pomáha, vymakanie efektivity pomáha, minimalizmus pomáha, ale to posledné, čo som potreboval “hacknúť”, bolo začať byť k sebe a druhým maximálne úprimný, uvedomiť si, čo vlastne chcem, aký som, čo ma skutočne napĺňa a nájsť si v tom celom svoj systém, ktorý mi funguje.

Rozhovor, ktorý mi pomohol

Už sa dostávam skoro na koniec môjho príbehu – mal som celkom závideniahodný život, lifestyle optimalizovaný, efektívny chalan, dostatok športu aj času s kamošmi, minimalizoval som, čo sa dalo, pridal to najdôležitejšie, práca ma bavila, no postupom času som začal zisťovať, že ma už ďalej nenapĺňa.

Cítil som, že už nevyužívam svoje silné stránky tak ako predtým a že keď tlačím na pílu a buď pracujem tvrdšie, alebo sa snažím pracovať efektívnejšie, alebo viac cestovať, no proste všetko ako predtým, tak je len otázka času, kedy sa zase vrátim do toho kolotoča a že si koledujem o vyhorenie.

Startup Awards 2017 – CEO na pódiu.

Bol som CEO a veľa vecí som na svojej práci miloval (kolegov, nové výzvy, náš produkt), až na fakt, že daná práca ma ubíjala, očakávania ma ničili a mal som pocit, že ak ostanem, bude to zlé, ale ak odídem, tak to nebude o nič lepšie…

Nechcel som vyzerať ako ten, čo zlyhal, ten, čo to vzdal. Vedel som, že ľudia okolo mňa sú na mňa hrdí a ja ich nechcem sklamať.

Jeden deň mi to už ale vírilo v hlave viac ako nevírilo a ani neviem prečo, spontánne som sa spýtal svojej frajerky niečo v štýle, či ma bude stále ľúbiť, aj keď nebudem CEO…

Ani neviem, kde sa to vo mne zobralo, ale bol to moment totálnej zraniteľnosti (spýtal som sa to ako malý psík), priznania, že to nedávam, že sú pre mňa iné dôležitejšie veci a že mám veľký konflikt záujmov. Hlavne som chcel ale otvoriť tému, že by som skončil a chcel som vedieť, ako by to vnímala a či ma podporuje, alebo sa len vyhováram – možno mi dá lepšiu perspektívu na to celé, no a tak som sa jej teda spýtal a čakal na odpoveď… 

Bezradnosť, zraniteľnosť, úprimnosť – neboj, dobre bude, hlavne hovor veci na rovinu, každý máme v mysli nejaké predsudky, ktoré sú možno úplne vymyslené. Hovor o nich a uvidíš, že sa ti uľaví.

Ona mi bez váhania povedala niečo takéto: “Zlato, ja ani neviem, že si CEO, ale všetko čo vidím, je to, že si vystresovaný, vkuse riešiš nejaké emaily a ubíja ťa to. Budem oveľa radšej, keď budeš šťastný a budeš zase tréner alebo čokoľvek iné”… a bolo to to najlepšie, čo mi mohla povedať, lebo mi pomohla povzniesť sa nad moje ego, počúvať samého seba, potvrdiť si to, čo som možno vedel, ale nepripúšťal si to a posunúť sa ďalej…

Nebolo to zo dňa na deň, ale potom, ako som urobil rozhodnutie, že odídem, som nadhodil svojmu kolegovi hypotetickú ideu, či by si vedel predstaviť byť CEO a keď som mal pocit, že nadišla správna chvíľa, oznámil som boardu, že končím a odporučil som ho ako svojho nástupcu…

Morál príbehu: napriek všetkým lifestyle design efektívnym minimalistickým hackom, ktoré ti vedia optimalizovať život tak, aby si si vedel dobre oddýchnuť, keď vyháraš, tak asi to najdôležitejšie je uvedomiť si, že väčšinu týchto problémov by sme ani len nemali, keby sme sa nenaháňali za tým, čo ani poriadne nechceme, preto, aby sme sa niekomu zapáčili, aby sme splnili očakávania, aby sme “využívali svoj potenciál na maximum” a podobne… Na cieľavedomosti nie je nič zlé, len mala by byť úprimná a keď zistíme, že to nie je to, čo chceme, nemali by sme tlačiť na pílu len preto, aby sme niekoho nesklamali, pričom najlepšie by sme urobili, keby sme si o veciach úprimne pokecali. Nestojí to skoro žiadny čas, ten rozhovor trval menej ako minútu.

Ako fungujem dnes

Dnes fungujem ako kouč a mám pocit, že nie ja som si vybral to povolanie, ale že ono si vybralo mňa. Bol to výsledok úprimných rozhovorov so samým sebou a druhými a tiež mi pomohlo, že som bol sám u koučky. Zo začiatku to začalo ako experiment, prečítal som niekoľko kníh, začal som koučovať za symbolické ceny, aby som si to otestoval a keď som videl akú veľkú hodnotu to prináša mojim klientom a že využívam veľa sebarozvojových cvičení, ktoré som si robieval už v minulosti, vrhol som sa do toho naplno. Bol som na medzinárodnom certifikovanom školení v Helsinkách, prečítal ďalšie knihy a dnes to robím na full-time.

Vzdelávanie ľudí, priama práca s ľuďmi, hovorenie pred ľuďmi a venovanie sa témam, ktoré ma prirozdene zaujímajú – pre mňa výborné črty práce, ktorá ma napĺňa

Počas prvých mesiacov koučovania som si uvedomil, že veľa ľudí so mnou rieši tú istú tému a tou je práca – efektivita práce, testovanie nových nápadov, zvažovanie kariérnych zmien, vyhorenie, proste 80% všetkých mojich koučovacích rozhovorov boli o tom istom a veľa mojich klientov sa ma začalo pýtať aj na moje osobné skúsenosti a rady, lebo vedeli, že s tým mám skúsenosti.

Povedal som si, že sa začnem venovať téme práca a aj preto vzniklo moje motto “pracuj lepšie, nie tvrdšie”. Začalo to nevinnou prednášku na tému “work smarter, not harder” a nevinnou otázkou, či by bol záujem aj o workshop a keď záujem bol, začal som sa tejto téme viac venovať, dnes som stále viacmenej na začiatku, ale napríklad vyhorenie je pre mňa veľká téma, ktorej sa venujem a aj preto o nej práve píšem a zároveň dávam rady, ako pracovať lepšie, nie tvrdšie.

Prednášam na tému “pracuj lepšie, nie tvrdšie”, január 2019, Bratislava

A kde som aktuálne ja ohľadom vyhorenia? to najlepšie ilustruje táto príhoda:

Kamoš mi včera písal blahoželanie k mojim 30. narodkám, že videl jedno moje video, ktoré som robil ako 22-ročný a že mám dnes rovnako veľa energie a passion ako vtedy… Hovorím si, že “YES!!! to je ono!!!”, pretože presne tak sa zas cítim, ako keď som mal 22 a frčal som naplno!

Dodnes si spomínam, ako som bol v tom veku (apríl 2011) na konferencií v Srbsku a cítil, aké je to mať veľa energie – robil som, čo ma baví a v čom som dobrý, nezanedbával som spánok, ale vedel som sa aj baviť, behal som popri Dunaji, bol medzi ľuďmi a dodnes nezabudnem na ten moment, ako som sa deň pred odchodom prechádzal večerným Belehradom, čakal na moju vtedajšiu frajerku, premýšľal nad skvelou konferenciou, ktorú som mal za sebou a hovoril si, že milujem svoj život.

Možno je to ozaj symbolické, ale z toho výletu mi ostali nejaké srbské dináre, ktoré som si odložil do peňaženky, kam si dávam všetky cudzie meny, ktoré mi ostanú po cestovaní, pre prípad, že sa tam ešte vrátim. Pred pár dňami som bol s kamošmi v Srbsku, prvýkrát po 8 rokoch, našiel som tie dináre a zobral som ich so sebou – nebolo to veľa, ale stačilo to na bus z letiska. V tom čase som akurát finišoval tento článok a tam mi to prišlo ako fascinujúca paralela na to, že mám dnes toľko energie ako vtedy.

Týchto 810 dinárov som mal odložených 8 rokov od poslednej návštevy v Srbsku (2011), keď som sa cítil skvele a minulý víkend, 8 rokov neskôr, som ich zase použil a dnes sa cítim energicky rovnako ako pred 8 rokmi :). Nepodstatná súvislosť, ale predsa, fotku som posielal kamošom pár dní pred tripom.

Lifestyle design využívam dodnes, ale je to nástroj a nie cieľ. Aktuálne cestujem menej, toto bola prvá zima po X rokoch, kedy som nebol aspoň 2-3 týždne niekde v tropickej krajine dobíjať baterky a cítim, že to prvýkrát ani nepotrebujem!

Robím si malé tripíky s kamošmi a bohato mi stačí dobíjať baterky cez víkendy a uisťovať sa, že si nenakladám viac, ako zvládnem. Nehovorím, že už si nikdy nespravím dlhý cestovateľský výlet (jeden už plánujem na november), ale bude to proaktívne, aby som fungoval ešte lepšie a nie reaktívne, aby som tam šiel dobíjať baterky vyžmýkaný ako špongia a prvý týždeň iba spať, cvičiť, jesť a čítať.

Rád chodím do Milána na Inter, je to môj mentálny a fyzický oddych, je to hobby, je to krátke, občasné, stačí na doplnenie bateriek a hlavne neodkladanie užívania si života na neskôr

Efektivita mi ostala tiež, ale v oveľa menšej dávke. Už toľko nevyhľadávam hacky a vychytávky, oveľa radšej sa pýtam, či to, čo sa snažím zvládnuť efektívnejšie, by som mal vlastne robiť a ak je odpoveď nie, zvykol som si, že asertívne zrušiť pôvodný plán nie je znak slabosti, ale ak je to spravené s citom, tak je to oveľa efektívnejšie, ako snažiť sa urobiť to efektívne.

Minimalizmus je tiež niečo, čo mi ostalo, ale tiež v menšej dávke, je pre mňa dôležité vedieť všetko osekať na to najpodstatnejšie a až keď už nie je čo ubrať, vtedy pridávať, ale veľmi opatrne a pomaličky, tak, aby som potom nemusel neskôr rušiť svoje záväzky, alebo nezačal vyhárať. Dokonalé to ani nebude nikdy, ale tréningom sa to zlepšuje, lebo lepšie poznám samého seba.

 

View this post on Instagram

 

☀️ Milujem toto počasie!, koučovacie meetingy na čerstvom vzduchu, na teraske, na slniečku, so zeleným čajíkom a hneď sú moji klienti lepšie naladení, ako tuto Miro, s ktorým mávam pravidelné koučovacie stretnutia už od minulého roka 👍 . S fotkou, ktorá bola urobená dnes po koučingu, Miro súhlasil, inak ale platí, že nikde nezdieľam žiadne detaily z koučingu s nikým, pokiaľ s tým sám nesúhlasil, tak len aby ste si nemysleli, že budete automaticky na storkách. Práve naopak, keď koučujem aj kamošov, tak o tom ani spoloční kamoši nevedia, keďže sa držím etického kódexu a beriem ho 100% vážne, všetko je automaticky neverejné a ostáva medzi nami, vrátane toho, že vôbec nejakú spoluprácu máme. . Zároveň sa ale za svoju prácu nehanbím a chcem zdieľať, že mať kouča je úplne normálna a skvelá vec, že to nie je žiadna psychoterapia, kde mi zdeprimovaní ľudia ležia na gauči a ja im hovorím, ako všetky ich traumy pochádzajú z ich detstva 🧐 koučing neanalyzuje, čo všetko je zlé a ani sa netvári, že rozumie psychoanalýze. Zameriava sa na to, kam sa chcem dostať a ako sa tam dostať, využíva hlavne správne otázky a inšpiratívne cvičenia, ja sám sa rád dávam koučovať a vždy ma to posúva strašne vpred, hlavne v uprataní myšlienok a premyslení bojového plánu 🔥 Kto už ste mali (dobrého) kouča, viete presne, o čom hovorím! . Majte pekný slnečný deň! ☀️ . Cheers! #koucing #koucovanie #coaching #jar

A post shared by Mišo Duchoň (@misoduchon) on

Mám veľmi veľa rád, ktoré by som ti vedel dať, ani neviem, kde začať! Túto poslednú časť som prerábal asi najviackrát, pretože môj príbeh a môj návod je jedna vec, ale dokázať z toho urobiť systém, ktorý je aplikovateľný aj na druhých, to je už iné kafe. A tak som vždy urobil nejaký prototyp a snažil sa testovať jeho využiteľnosť, čítal som príbehy o vyhorení a poučeniach z neho, na základe toho som upravoval a vysekal som z toho nakoniec 4 kroky, ktoré mne osobne pomohli najviac a zároveň som presvedčený o tom, že sú využiteľné aj pre iných.

Poďme na to:

3. ČASŤ – čo s tým spraviť

V prvom rade sa prosím na chvíľu zastav a predstav si, ako bude tvoj život pokračovať, keď nič nezmeníš.

Predstav si svoj život o 1 mesiac, o 1 rok a na smrteľnej posteli. Je to šťastná predstava?

Vlado Zlatoš to na jednom našom školení výborne vystihol nasledujúcou metaforou: “Predstav si, že sa pozrieš z okna a vidíš, ako sa na tvoj dom rúti lokomotíva. A prestav si, že zatiahneš závesy, aby si ju nevidel. Tú lokomotívu už nevidíš, ale to neznamená, že už sa na teba nerúti”.

Úloha: popíš do detailu tvoju “lokomotívu” – čo si myslíš, ako bude pokračovať tvoj život, ak budeš ďalej pokračovať takto ako dnes. Ako vyzerala moja “lokomotíva” sa dočítaš na konci.

Áno, život sa nedá naplánovať, ale ak sa očividne niekam rútim, tak mám relatívne veľkú šancu, že tam aj skončím. Ak si v pohodke, tak ti nejdem vsugerovávať, že máš problém, ale ak tú lokomotívu vidíš a hovoríš si, že takto to ďalej nejde, rob s tým niečo!

Tu sú 4 kroky, ktoré ti navrhujem urobiť, aby si mal energiu a motivácie do práce a aby si neriešil len následok, ale samotnú príčinu.

Krok 1 – radikálna úprimnosť voči sebe a druhým

Radikálna úprimnosť je ako dieťa v rozprávke cisárove nové šaty, keď všetci ľudia vrátane cisára verili tomu, že cisár nosí pekné šaty, len kto nie je múdry, ten ich neuvidí. Malé dieťa pozrelo na nahého cisára a keďže nemalo v hlave žiadne báchorky, iba povedalo, čo vidí, zakričalo, že “je nahý!” a vtedy sa všetci uvedomili, že on je vlastne fakt nahý!

Tie báchorky (“šaty uvidí len ten, kto je múdry”) sú ako akékoľvek iné báchorky, ktorým veríme – či už kvôli survivorship biasu (“dal to on, dám to aj ja”), sociálnym médiam (“aha aký mám na instagrame super život”), reklame (“staň sa aj ty milionárom z pláže”), trendom a okoliu (“všetci makajú, tak musím aj ja”) alebo proste len egu.

Ja som mal stále v hlave ilúziu, že “zvládnuť všetko sa dá” / “<doplň nejakú metódu alebo filozofiu> je riešenie” a keď sa mi to nedarilo, myslel som si, že to robím dobre, len niečo potrebujem vylepšiť, ale keď som odhodil ego a mal radikálne rozhovory so sebou a druhými, zistil som, že to jednak nedávam a tiež, že to mám len naučené ako nejaký ideál, hoci je to fejk, rovnako ako cisárove nové šaty.

Úprimnosťou voči ostatným myslím rozhovory s tými, ktorých tvoja prepracovanosť ovplyvňuje – najčastejšie najbližší ľudia osobne a pracovne. Nemusí sa hneď jednať o “kapitulovanie” a priznanie, že to nedávaš a končíš, bohato bude stačiť, keď na začiatok povieš (napr. šéfovi) niečo v tomto štýle:

Chcem sa porozprávať o mojej práci. Sám cítim, že nenapĺňam svoj potenciál, klesá mi energia a aj motivácia. Mám nestíhačky a pracovať tvrdšie pre mňa nie je riešením, pretože o to viac zanedbávam svoje zdravie a blízkych. Chcel som len, aby si to vedel. Mám svoju prácu rád, ale nemôžem už pred tým zatvárať oči a hovorím ti to úprimne a s cieľom nájsť riešenie. Daj mi prosím vedieť, ako ma vnímaš ty a poďme vymyslieť, čo s tým spravíme” – a odtiaľ už uvidíš, kadiaľ pôjde debata.

Ak máš pocit, že si niekde urobil chybu, priznaj si ju! Radikálna úprimnosť vyžaduje byť aj zraniteľný a nebáť sa, že ti niekto povie “ja som ti to hovoril!” – áno, možno to nebude pre ego príjemné, ale ver mi, je to lepšie, ako nepriznať to vôbec, práve naopak, buduje to hlbší vzťah a aj ten druhý bude mať väčšiu tendenciu sa ti zveriť.

Takto by mohol začať rozhovor s frajerkou:

“Chcem ti len povedať, že to nedávam. Mala si pravdu, snažil som sa ísť hlavou proti múru a naložil som si priveľa. Myslel som si, že to dám a že potom budeme obaja šťastnejší, ale mám pocit, že to ani nedávam a ani nie sme šťastnejší. Mrzí ma to a hoci je to pre mňa ťažké priznať, je to tak. Pravdepodobne vyháram a ty si osoba, na ktorej mi veľmi záleží , chcem to riešiť a potreboval som si to hlavne priznať.” – a uvidíš, kam sa odtiaľ poberie rozhovor.

Nečakaj hneď, že sa z teba poserie, ak ti to aj dá zo začiatku mierne vyžrať, ber to tak, že si si to asi zaslúžil, no stavím sa, že ak ťa frajerka ľúbi, tak veľmi rýchlo (možno do 5min, možno na druhý deň) ocení tvoju úprimnosť a dá ti maximálnu podporu! Tebe sa uľaví, zblíži vás to a možno zistíš, že ona vôbec ani nestojí o to, aby si bol úspešný podnikateľ, že najdôležitejšie sú pre ňu iné veci – nájdeš prienik s tým, čo je (skutočne) dôležité aj pre teba a to je výborný štart.

Ja viem, že veľa ľudí hlavne v tej pracovnej rovine sa bojí negatívnych dopadov (“čo keď sa šéf nahnevá a vyhodí ma?”) – neboj sa!, každý skôr či neskôr ocení úprimnosť a bude ti chcieť pomôcť, uvidíš! Byť hrdina a nezdôveriť sa je hlúposť. Predstav si, že tvoje dieťa má problém s drogami – čo si vyberáš, aby ti o tom povedalo a ty mu môžeš pomôcť, alebo aby sa snažilo hrdinsky pomôcť si samo a neotravovalo ťa? No vidíš!

A keby to aj malo negatívny dopad na tvoju prácu, tak ťa môžem ubezpečiť, že všetky katastrofy v pracovnom živote sú zvrátiteľné, peniaze môžeš všetky stratiť a naspäť zarobiť, ale zdravie a vzťahy, to sú oveľa krehšie loptičky, s ktorými žongľuješ a keď sa tie rozbijú, už ich neopravíš…

Možno radikálna úprimnosť (a čo z nej bude následovať) ti bude pripadať ako krok späť, ale ten ti pomôže urobiť potom 10 krokov vpred. Áno, je to ťažké, ale uľaví sa ti. Opadne z teba strašne veľa tlaku a podpora druhých ti pomôže.

A ak ťa predsa ostatní nepodporia napriek tvojej úprimnosti? Tak ti asi nechcú len to najlepšie a tak buď rád, že si to zistil teraz, zo svojej inciatívy, ako v najhoršiom, keď už bude neskoro. Áno, je tu aj táto možnosť, ale to je tá zraniteľnosť, ktorú radikálna úprimnosť prináša. Nerob unáhlené závery a ostaň pokorný, ale keď je už nad slnko jasné, že daný človek ťa nepodporuje a nechce ti len to najlepšie, je načase ísť inde (vzťahovo alebo pracovne), možno je to smutné, ale veľa zamestnávateľov berie svojich ľudí len ako vec a žiaľ niektoré vzťahy nie sú postavené na vzájomnej dôvere a dobroprajnosti.

Čo keď mám problém byť radikálne úprimný (či už so sebou alebo druhými)?

Niekedy ani nevieme, čo tá radikálna úprimnosť znamená a ako sa k nej dostať. Vtedy mám pre teba 3 nápady:

  1. Pýtaj si od druhých spätnú väzbu. Zaujímaj sa o názor druhých a nečakaj, že ti sami povedia, čo oni vidia a ty nie. To sa stáva zriedka, lebo ťa buď nechcú raniť, alebo sa boja, že to nepríjmeš a nepriznáš si problém. Je dobré počúvať druhých – nemusíš sa riadiť hneď všetkým, čo ti kto povie, ale ak sa niektoré veci začínajú opakovať, tak asi na nich niečo bude. Pokecaj s niekým a spýtaj sa na názor, nemusíš hneď v jednej vete sformulovať dokonale svoj problém, bohato stačí, keď sa len začnete o danej téme rozprávať a už to ti asi pomôže utriasť si myšlienky a uvedomiť si realitu.
  2. Zmeň na nejaký čas prostredie. Keď sme v bubline, tak často ani nevieme, že sme v bubline, myslíme si, že je niečo normálne, lebo nepoznáme iný stav. Je to ako byť v miestnosti, kde je vydýchaný vzduch – pokiaľ sme stále v nej, tak na to neprídeme, ale ak z nej nachvíľu vyjdeme a potom sa vrátime, zrazu ucítime, že “fuj, aký je tu vydýchaný vzduch, musím otvoriť okno!”, divíš sa, že to nikto iný necíti a pritom je tam stále rovnaký vzduch ako predtým, len si ho predtým nevnímal. Dôležité je byť prítomný v okamihu tam kde som a vnímať, čo mi chýba, čo mi nechýba, čo ma robí šťastným, čo robím prirodzene keď sa nudím a aké myšlienky mi prichádzajú prirodzene, keď utíšim všetok externý hluk. Dovolenka je super, ale môže sa jednať aj o pracovnú zmenu – možno skús namiesto práce z domu co-working (alebo naopak), skús nejaký úplne nový tím v rámci práce, nájdi si nejaký dočasný projekt v zahraničí, záleží od tvojich možností, ale zmeniť vzduch môže pomôcť.
  3. Nájdi si kouča. Určite som ako kouč zaujatý, ale kto už niekedy bol na koučingu, ti to potvrdí – kouč ti pomôže vidieť veci, ktoré si predtým nevidel. Koučing je výborný spôsob, ako začať s radikálnou úprimnosťou, pretože máte formálny vzťah, takže kouč ťa nebude súdiť a nemáš s ním čo stratiť, kouč sa riadi etickým kódexom, takže sa o tvojej situácií nikto nedozvie, to ti pomôže sa uvoľniť a byť úprimnejší a do tretice, kouč je trénovaný na pýtanie sa správnych otázok a nachádzanie riešení v tebe, takže (narozdiel od mentora alebo nejakého motivation speakra) ti nebude hovoriť, čo máš robiť, ale pomôže ti prísť na to sám a v tom vidím najväčšiu pridanú hodnotu. Ja sám využívam koučing od iných koučov (áno, aj kouč môže mať kouča) a dokonca by som povedal, že ak kouč sám nemá kouča, tak to znamená, že asi neverí svojej vlastnej práci.

Ako zistíš, že si bol naozaj radikálne úprimný a nebolo to len mierne potlačené ego a prikrášlená realita? Budeš to cítiť, je to pocit ľahkosti, kedy sa cítiš zraniteľne, ale slobodne. Je to ako keď sa premôžeš a prihovoríš sa neznámej žene v bare – bezohľadu, či ťa odignoruje, alebo sa s tebou začne rozprávať, už po prekonaní sa budeš cítiť úľavu, pretože vieš, že bezohľadu na to, ako to dopadne, ty si urobil čo bolo správne a cítiš sa dobre. Je to ťažké, ale oslobudzujúce, nepríjemné, ale správne. Buď radikálne úprimný, to je krok číslo jeden.

(ps: chceš pomôcť niekomu, kto vyhára? Radím dve veci – ty sám musíš byť radikálne úprimný o tom, čo ti vadí a hovoriť to priamo a bez obalu a taktiež musíš vytvárať prostredie, kde sa ti ten druhý môže zdôveriť, takže ty sám potrebuješ ukázať, že sa nebojíš zdôveriť a zároveň, že keď ti niekto prizná, že má problém, tak ho nebudeš súdiť, ale pomôžeš mu. )

Krok 2 – asertívne odbremenenie a následný oddych

Pod asertívnym odbremeňovaním myslím veľmi empaticky vysvetliť niekomu, že to, do čoho si sa pôvodne vrhol a zaviazal, proste nedávaš (môže to byť úloha, projekt alebo celá práca).

Nie submisívne (“prepáč, prepáč, ak ti to spôsobí problémy, tak to spravím, hlavne sa nehnevaj“) ani agresívne (“seriem na to, už to nebude, robiť!“) ale asertívne (“mrzí ma to, ale nedávam to. Rád ti pomôžem nájsť náhradu, ale musel som si priznať, že to nezvládnem a dlhodobo to bude lepšie pre oboch“).

My ľudia máme panický strach priznať si zmenu názoru. Máme pocit, že všetci ostatní sú bezchybní a každý robí len samé dobré rozhodnutia a kto nie, ten je lúzer. A pritom, priznanie si, že niečo nedávam, bol pre mňa vždy ťažký moment pre ego, ale nesmierne sa mi následne uľavilo a uvoľnilo mi to miesto buď na oddych alebo inú, zmysluplnejšiu aktivitu (asi vidíš, že krok 1 aj 2 sú dosť o egu, to nie je náhoda, ego je často veľký zdroj problémov :)).

Keď som bol tréner, mal som klientku, ktorá u mňa mala ešte dosť predplatených tréningov a ja som jej chcel pomôcť, ale videl som, že to proste nezvláda a výsledky nie sú. Ani jej sa netrénovalo so mnou dobre, ani ja som nemal rád naše tréningy. Hovoril som si, že “keď už mi zaplatila a dal som sa na to, tak to nevzdám”, ale potom som si predstavil, že ako to pôjde, ak nič nezmením a ja som videl, že ani ona nebude spokojná, ani ja. Možno sa niečo dalo zlepšiť, ale niekedy je lepšie nesnažiť sa robiť lepšie niečo, čo by sme nemali robiť vôbec. Bol preto čas na radikálnu úprimnosť , pokecali sme, vysvetlil som jej, ako to vidím a navrhol som jej oznámil, že už ju trénovať nebudem, vrátim jej zvyšné peniaze a odporučím iného trénera. Zo začiatku namietala, ale potom mi poďakovala, pretože ju trénoval môj kamoš a mali oveľa lepšiu spoluprácu, jeho štýl jej sadol lepšie a mne sa uvoľnil čas a mal som oveľa menej stresu. Následne som si na jej časy našiel iného klienta a naša spolupráca bola úžasná, bavila mňa aj jeho, mal výsledky, čo mi potom pomohlo získať veľa nových klientov. Vrátiť vtedy klientke peniaze a asertívne ukončiť spoluprácu bol možno 1 krok vzad, ale pomohlo mi to urobiť 10 krokov vpred!

Riešením nie je stihnúť všetko čo doteraz, len efektívnejšie (sorry ak si si myslel, že ti prezradím nejaký čarovný spôsob, ako na to), ale v prvom rade sa treba prestať snažiť robiť efektívnejšie niečo, čo by sme nemali robiť vôbec, no a podľa toho, či som prepracovaný alebo nie zvoliť adekvátne dobitie bateriek a posunúť sa ďalej.

zastav sa občas a namiesto rýchlejšieho robenia všetkého, čo máš na to-do liste sa v prvom rade spýtaj, či by si to vôbec mal robiť.

Výborným spôsobom, ako sa odbremeniť, je niečo delegovať na niekoho iného. Je to v podstate opatrenie, kedy niečo prestaneš robiť, ale pretože je to stále dôležité, tak nájdeš niekoho iného, kto to bude robiť, zaučíš ho a on funguje samostatne. Rovnako môžeš outsourcovať nejaký celý proces, no pointa je stále tá istá – nesnažiť sa stíhať všetko a eliminovať to, čo proste nestíhaš.

Pozor!, ak nepraktizuješ radikálnu úprimnosť, môže to voči tebe neskôr vypáliť – napr. zrušíš klienta bez vysvetlenia (alebo si vymyslíš dôvod), lebo si chceš zachovať hrdosť a ušetriť ego, no ten bude nahnevaný (prípadne zistí, že si si ten dôvod vymyslel) a potom ti spraví zlé meno – oveľa horšie, ako keby si bol úprimný, takže úprimnosť na prvom mieste a asertívne odbremeňovanie až potom. Ako zistím, či sa mám z niečoho odbremeniť, alebo nie? Tieto aktivity ti môžu pomôcť:

  • vypíš si všetky svoje pracovné a nepracovné záväzky, ktoré máš. Môže sa jednať o projekty, ale aj o jednotlivé úlohy, o veci, ktoré chceš robiť, mal by si robiť alebo musíš robiť. Nezabúdaj na nepracovné veci, na všetko, čo si sa komu kde zaviazal, že urobíš, že niekam pôjdeš, že niečo vybavíš, kúpiš, proste čokoľvek, čo máš na svojom “to-do-liste”, skutočnom alebo len mentálnom. Urob si reálny prehľad a spýtaj sa ku každej veci tieto otázky a rozhodni sa, ktoré eliminuješ:
    • Je to skutočne dôležité?
    • Stíham to reálne urobiť?
    • Nemôže to niekto iný urobiť lepšie?
    • Keď tomuto hovorím áno, čomu hovorím nie?
  • nezanedbádaj voľnočasové aktivity. Možno je ľahké “uncommitnúť” sa z fajn večera s kamarátmi, kde si povedal, že “možno prídeš”, lebo ti to príde ako najmenej dôležité, ale pozor, ak ti ostanú samé pracovné aktivity a nebudeš mať dostatočný balans s tými nepracovnými, ktoré ti pomáhajú obnovovať sily, tak si len urýchliš cestu k vyhoreniu. Len pretože niečo nie je pracovné, to neznamená, že to nie je dôležité.
  • počúvaj svoju intuíciu. nájsť univerzálny kľúč, podľa ktorého by sme mali rušiť naše záväzky, je prakticky nemožné, nikto nevie dopredu povedať, či to bude správne alebo nie. Ale skús si vyčistiť myseľ (napríklad meditáciou alebo prechádzkou v prírode bez notifkácií a čohokoľvek) a potom sa na to celé pozri a počúvaj samého seba. Naša intuícia je aj súhrn našich minulých skúseností, ktoré máme uložené a hoci to nevieme popísať slovami, dokážeme cítiť, čo nám radí.

Zistiť, od ktorých aktivít sa odbremeniť je sekundárne, primárne treba pochopiť, že asertívne sa niekomu ospravedlniť, že niečo už ďalej nebudeš robiť niečo, čo nezvládaš, nie je znak slabosti – je to vyspelé a správne. Ak si nie si istý, tak sa o tom skúste porozprávať, možno malá úprava pomôže, ale ak VIEŠ, že tadiaľ cesta nevedie, treba si to priznať a odbremeniť sa.

Výstupom asertívneho odbremenia je viac priestoru a ešte predtým, ako začneš pridávať iné aktivity, v prvom rade (a podľa fázy vyhorenia) ti radím zaradiť adekvátny oddych. Tu je pár kategórií na odbremenia:

Veľké odbremenenia:

  • celý jeden projekt, na ktorom makáš
  • veľký klient alebo zakázka
  • v poslednom prípade celá pracovná náplň a výpoveď
  • veľký výlet, na ktorý chceš ísť len preto, lebo máš FOMO

Stredné odbremenenia:

  • ísť niekam na celý deň a viac, kam ani nechceš ísť, ale nechceš sa niekoho dotknúť
  • delegovanie jednej veľkej zodpovednosti na niekoho iného alebo outsourcovanie
  • zrušiť nejakú pravidelne sa opakujúcu činosť, ktorá nie je dôležitá (pravidelný meeting)

Malé ale dôležité odbremenenia:

  • Niečo, čo máš ohviezdičkované vo svojom emaile.
  • Úloha, ktorú máš už týždne v to-do-liste
  • Krátke nevinné stretnutie s kolegom, ktoré ide na úkor dôležitej práce
  • Robenie niečoho, čo môže spraviť niekto iný, keby investujem 15sec na spýtanie sa

Následný oddych, na ktorý sa odbremenením vytvorí priestor, môže byť len viac času na obed, voľný večer, kvalitný spánok, víkend robenia niečoho, čo ťa baví alebo dlhšia dovolenka – všetko záleží od toho, ako veľmi si vyhorený a koľko oddychu potrebuješ. Radšej kúsok viac, ako kúsok menej.

Nech sa jedná o akúkoľvek formu, odporúčam nie len fyzický oddych, ale aj mentálny. Len pretože nie si v ofise, ale si v Tatrách, to neznamená, že si dobre oddýchneš, ak budeš stále checkovať email a mať na mysli prácu. Rovnako nie je spánok ako spánok a dovolenka ako dovolenka. Ja poznám dobrý oddych podľa toho, že sa na jeho konci už teším, že budem zase pracovať a naopak, výstražný prst je pre mňa pocit, keď mám na jeho konci pocit, že potrebujem ešte minimálne raz toľko.

Ako dlho trvá cesta z lesa? Záleží od toho, ako hlboko si v lese.

Ak nebol oddych dostatočný, pretože mi všetko horí a ja si nemôžem dovoliť oddýchnuť viac, vrátil by som sa na začiatok a uvažoval, ako sa odbremenil až do takej miery, aby som si mohol dopriať adekvátny, kvalitný oddych, v dostatočnej dĺžke.

Sorry, že to znie až tak primitívne, ale je to tak – čo najviac sa odbremeň a oddýchni si toľko, koľko potrebuješ. To je krok 2/4 a keď budeš oddýchnutý, tu je ďalší krok, ktorý ti pomôže, neskĺznuť späť do vyhorenia.

Krok 3 – urob si čas na to najdôležitejšie

Teraz si ideme ako prvé urobiť si čas na to najdôležitejšie. Zámerne píšem “urobiť si čas” a nie “nájsť si čas”. Čokoľvek je pre teba dôležitejšie ako práca a pomáha ti nevyhorieť, musíš si na to aktívne vyhradiť čas, inak to nespravíš. Burina rastie automaticky a tým myslím veľa nedôležitých aktivít, ktoré sa ti pritrafia ako nič. Ak chceš, aby ti vyrástli aj krásne kvety, musíš ich zasadiť, čo znamená naplánovať pevne do kalendára a chrániť ako oko v hlave.

Ak sa ti to podarí, tak sa nikdy nedostaneš do fázy 2 vyhorenia a ďalej – takže trávenie času s priateľmi si plánuj vopred a nenechávaj to že “uvidím podľa práce” – nie, ľudia sú dôležitejší ako práca, nech sa práca prispôsobí, pôjde to, uvidíš! Jasné, že spontánne výletíky nenaplánuješ, ale ak chceš ísť s kamarátmi v lete na týždeň do Tatier, treba sa dohodnúť kľudne aj pár mesiacov vopred, pretože ak si to tam nedáte v dostatočnom prestihu, vaše kalendáre “sa” zaplnia a keď budete leto, už sa nezladíte.

Turistika s kamošmi – skvelý relax, na myseľ aj telo, super výlet a deň, ktorý robí rok krajším. Aké sú tie tvoje dôležité aktivity? Nehľadaj si na ne čas, “urob” si na ne čas!

Taktiež pravidelný tréning alebo iná starostlivosť o zdravie – či už si dať pevne do diára cvičenie alebo hoci aj nakupovanie potravín, aby si potom nejedol blbosti, treba to tam dať vopred a nečakať, kedy ostane čas, inak čas neostane a nestane sa to vôbec.

No a do tretice, všetko ostatné, čo je pre teba dôležitejšie ako práca daj v rozumnej miere do svojho kalendára vopred a nechaj prácu, nech sa prispôsobí. Tým ti nehovorím, že si máš kompletne vyblokovať kalendár, aby ti neostal čas na prácu, ale na tie najdôležitejšie veci si čas musíš urobiť, inak sa tam nedostanú vôbec, nech je to hoci 3x do týždňa tréning, 2 pekné večery s niekým na kom ti záleží a super víkend podľa svojich predstáv, no daj to tam vopred, zaviaž sa a stráž to tam.

Ak sa aj stane, že niečo budeš musieť kvôli práci zrušiť (čo rob pri najdôležitejších aktivitách iba v krajných prípadoch), musíš sa okamžite spýtať, že kedy si to zase na úkor práce vykompenzuješ. Ak nevieš, tak to znamená nikdy a klameš seba aj druhých. Rovnako ako ti môže práca zabrániť v tom, aby si šiel cvičiť, ti musí zase vedieť niekedy dodatočne umožniť si to vykompenzovať. Ak nečakane musíš pracovať v sobotu doobeda, mala by ti práca umožniť zobrať si za to voľno v pondelok doobeda. Keď vie práca nečakane čas zobrať z iných aktivít, mala by platiť rovnoprávnosť a tiež iné aktivity by mali mať právo zobrať čas z práce.

No základ je ten čas na to najdôležitejšie si urobiť, pretože ak ho ani nemáš spravený a následne ti práca vyplní celý tvoj čas, tak ani nevieš, že ti to ten čas na dôležité aktivity ukradlo, lebo tam žiadny vyhradený nebol.

Gratulujem, ak sa ti toto podarí, tak pravdepodobne nikdy neskĺzneš ďalej, ako po fázu 1 vyhorenia. Ak hej, hľadal by som príčinu buď v nedostatočnej úprimnosti k sebe samému, alebo nedostatočnému odbremeňeniu a oddychovaniu.

Krok 4 – pracuj lepšie, nie tvrdšie

To je u mňa záverečný krok a až sem patria všetky rôzne techniky, ktoré ľudí učím a o ktorých píšem na mojom blogu alebo v pravidelnom piatkovom newslettri.

Teraz si už môžeš pridávať záväzky, ale choď na kvalitu, nie na kvantitu! Čo to znamená? To znamená v prvom rade správne úlohy a až potom ich stíhať viac.

Na základe predchádzajúcich skúseností vyhodnotiť, čo je u teba reálne stíhať a potom si zámerne naplánovať menej! Prečo menej? Lebo vždy prídu neočakávané udalosti a tie spôsobujú nestíhačky, stres, odkladanie pozitívnych aktivít z kroku 3 a potom sa to už začne rúcať.

Tvoj problém nie je v tom, že pracuješ neefektívne, ale v tom, že si v prvom rade nakladáš nesprávne aktivity a až potom v tom, že si správnych aktivít nakladáš priveľa a máš od seba nerealistické očakávania. <– Ťažká veta na pochopenie, skús si ju prečítať 2x.

mudrujem na tému “pracuj lepšie, nie tvrdšie” na mojom workshope :)

Je realistické naplánovať si 8 hodín práce na 8 hodín času, ktoré máš k dispozícií? Áno aj nie. Áno, je to dateľné, lebo ten čas tam máš a v ideálnom scenári všetko pôjde ako má a ty to dáš, ale zároveň to nie je realistické, lebo nikdy nejde všetko tak ako má a vždy niečo vyskočí, čo bude potrebovať tvoju pozornosť – a často ešte dôležitejšie ako samotná naplánovaná práca, ty proste nevieš predvídať nepredvídateľné a len pretože predchádzajúcich 100 dní sa nič nepokazilo, to neznamená, že na 101. deň ti nezlyhá nejaká technika, nenastane v práci nejaká kríza alebo nebudeš musieť núdzovo na hodinu riešiť niečo úplne iné. Ak to dokážeš zachrániť tým, že sa potom asertívne odbremeníš, tak super, ale v prvom rade sa treba postarať o to, aby si sa ani nemusel odbremeňovať.

Mne funguje mať naplánovaných cca 50% času a zvyšných mať flexibilných – ak príde niečo neočakávané (a dôležité), tak viem manévrovať a ak sa aj nič neočakávané nestane, tak stále môžem tie nenaplánované časy stráviť nejakou užitočnou prácou (prípadne niečo robiť dlhšie a možno kvalitnejšie), ale naopak to nefunguje, viac času si vytvoriť nedokážem, preto plánuj radšej menej – samozrejme každá práca má iný level nepredvídateľnosti, vychádzaj zo svojich skúseností a keď si nie si istý, naplánuj radšej menej a postupne pridávaj. Druhý dôvod, prečo radšej plánujem menej, je ten, že som časový optimista a väčšina vecí mi zaberie viac času ako som si myslel – ak sa dá aplikovať parkinsonov zákon, je to ok, ak nie, je to prúser.

Ak by som mal o svoje filozofii “pracuj lepšie, nie tvrdšie” definovať, čo je v nej kľúčové, bolo by to “umenie vyberať si tie najlepšie aktivity“. Opäť sa vrátim k metafore z varenia, je to v prvom rade vybrať si výborný recept.

V druhom rade ho chceš uvariť čo najlepšie a tam už nastupujú všetky ďalšie techniky. Zefektívňovanie je potrebné, učme sa pracovať efektívnejšie a buď budeme mať viac času na nepracovné aktivity, alebo môžeme stihnúť viac kvalitnej práce za rovnaký čas, no až keď predchádzajúce 3 kroky zvládam a nevyháram, a potom mám aj správne aktivity, až vtedy môžem zefektívňovať.

Ak nestíhaš dané aktivity bez dodatočných “hackov” a zefektívňovania, je čas vrátiť sa o krok späť, odbremeniť sa, podľa stupňa únavy si oddýchnuť a následne sa zaviazať na lepšie aktivity.

Aké aktivity alebo techniky mám na mysli, keď hovorím o zefektívňovaní:

  • vylepšovanie procesov
  • delegovanie práce
  • nové apky, softvéry
  • automatizácia procesov
  • debriefing a 80/20 analýza
  • eliminovanie vyrušení pri práci
  • parkinsonov zákon
  • negatívna motivácia
  • využívanie hlasového asistenta
  • hangover list / batching
  • buzer-lístok
  • kreatívne brainstormingy
  • mastermind skupiny
  • ranný / večerný rituál
  • not-to-do list
  • biohacking
  • atď, atď, atď…

Toto všetko je len niekoľko z techník, ktoré ľudí učím, ale nič z toho samo o sebe nefunguje, ak si vyhorený, nie si úprimný k sebe a druhým, nedokážeš sa asertívne odbremeniť a dobiť baterky a nevieš si vyberať správne aktivity. Oveľa väčší význam prikladám svojje práci kouča, keď pomôžem niekomu identifikovať, čo je preňho skutočne dôležité ako tomu, že naučím niekoho používať google asistenta alebo siri.

Tieto techniky fungujú, aby si pracoval ešte lepšie, no na to musíš v prvom rade pracovať kvalitne už teraz.

Môj hlavný dôvod, prečo som na tom zamakal – moja lokomotíva

Tento záver je asi špecificky pre bezdetných mileniálov ako som ja, ale môže byť prospešný aj pre ostatných. Takže aj ja som sa zamyslel nad otázkou, že “kde sa vidím v budúcnosti, ak budem takto pokračovať ďalej” a tá predstava bola rozpačitá.

Videl som neustále optimalizovanie a lifestyle design. Predstavil som si, ako chodím v pokročilom veku neustále dobíjať baterky niekam do zahraničia a kým ostatní kamaráti už majú rodiny, ja sa len snažím byť efektívnejší, až kým si neuvedomím, že som sa dostal niekam, kam som sa dostať nechcel. Stačí si len spomenúť na všetky aktivity, ktoré ťa bavili pred 10-15 rokmi a dnes už ti prídu úplne odveci, tak prečo si myslíš, že to, čo robíš dnes, ťa bude baviť o 10-15 rokov?

Veľa ľudí si dnes hovorí “jasné, že keď budem mať rodinu, tak to zmením, ja taký nebudem”, no to je rovnaká ilúzia, ako keď si ľudia hovoria, že od Nového roku začnú cvičiť a zdravšie jesť – nie sú na to zvyknutí, budovali iné návyky a preto neprejde ani január a oni to nezvládajú, alebo zvládajú, no trpia pri tom, proste bude to ťažké a na to sa treba pripraviť! O to viac, ak vyháraš teraz, keď ešte nemáš rodinu a deti!, lebo keď potom prídu a tvoj čas sa sekne o polovicu, držím ti silno palce, aby si sa “potom” zmenil…

Ktorým smerom bežíš ty? A nenaháňaš sa za niečím, čo možno ani nechceš?

Alebo sa nezmeníš, proste zmena bude príliš ťažká a ty len urobíš kompromisy. Celkom reálne si predstavujem, že by to mohol byť môj prípad – budem chodiť domov neskoro, na výletoch budem riešiť emaily a budem v nejakom štádiu vyhorenia. Nebudem plnohodnotný tatko, budem lifestyle designer, ktorý to všetko možno dáva, ale jeho deti budú brať drogy, lebo som nemal čas budovať si s nimi vzťah. Dal som im pocítiť, že práca je dôležitejšia ako oni a oni mi to dajú pocítiť neskôr, alebo “pri najlepšiom” sa nič také nestane, všetko dobre dopadne, no ja si len na staré kolená uvedomím, že mi to celé len tak preletelo pred očami, kým som bol bizy prácou.

Každý z nás si vie spomenúť na nejakú ilúziu, kedy si nahováral, ako niečo v budúcnosti bude robiť inak a potom to tak nerobil. Aj ja si spomínam na veľa momentov, kedy som niečo odkladal a hovoril si, že “ešte zamakám, ešte zamakám” a potom prišli nové a nové výzvy. Je to nikdy nekončiaci kolotoč, musíš si vedieť určiť hranicu a preto som sa rozhodol, že si na to začnem dávať bacha už teraz, pretože aj keby som mal posledný týždeň života (možno mám a ani neviem), chcel by som ho prežiť plnohodnotne a nie s tým, že ostatní na mňa budú spomínať ako na “večne bizy”, ktorý bol síce všade, ale poriadne nikde, ktorý veľa dosiahol, ale unikali mu detaily, ktorý žil naplno, ale so zatiahnutou ručnou brzdou a ktorý nám stále hovoril, že neskôr už bude lepšie a teraz je preč….

Sme to, čo opakovane robíme, zvyk je železná košeľa, ktorú si nemôžeš len tak vyzliecť. Ak si myslíš, že zo svojho crazy workoholického života zrazu dokážeš lusknutím prsta urobiť vybalansovaný rodinný život, tak si pekne naivný. Život je tu a teraz a nikto z nás nemá istotu, že to, na čo tak tvrdo makáme, si potom budeme mať s kým užívať, alebo či sa toho vôbec dožijeme. Nebuď moriak.

Záver

Podľa mňa by sme proti strate energie a motivície nemali bojovať, mali by sme ju brať ako signál, že niečo treba zmeniť. A tento signál treba počúvať a nie ho potláčať stimulantami, pretože ten signál ti nechce zle, chce ti zachrániť život. Bojovať treba proti tomu, čo ti ten signál spôsobilo a nie utišovať ho.

Príčinou vyhorenia (a s tým spojenej straty motivácie a energie) sú prehnané nároky, velebenie prepracovanosti ako hrdinstva, snaha byť všade, neschopnosť oddychovať, nepriznanie si toho, že vyháram (ego) a stále väčšie podporovanie tohoto návyku. Riešením je podľa mňa radikálna úprimnosť k sebe a druhým, následné asertívne odbremenenie a dostatočný oddych a potom pracovať lepšie, nie tvrdšie, základom čoho je výber správnych aktivít a až nakoniec sú to efektívne vychytávky a techniky.

Prajem ti, aby ti rady z tohto článku pomohli!, ak máš niečo relevantné, poteším sa, keď napíšeš do komentára. Ak ťa téma “pracuj lepšie, nie tvrdšie” zaujíma, ostaň so mnou v kontakte cez môj newsletter, budem len rád, tam dávam vedieť okrem vychytávok aj najnovšie články, prednášky, workshopy a čo mám nové.

Ak máš problém s radikálnou úprimnosťou a odbremeňovaním, prípadne zadefinovaním toho, čo je pre teba naozaj dôležité a aká práca je pre teba tá najlepšia, som tu pre teba ako kouč.

Ak sa chceš naučiť lepšie si vyberať aktivity a pracovať lepšie, nie tvrdšie, prídi niekedy na môj workshop alebo so mnou ostaň v kontakte cez sociálne média.

Priatelia, nezabudnite, byť prepracovaný nie je cool. Pracovať tak, aby ma práca neničila a byť plnohodnotným človekom pre seba a svojich najbližších, to je cool.

———–

THE END

———–

------------

Prihlás sa tu na odber môjho newslettra a okrem cool tipov nezmeškáš žiadny môj nový článok alebo workshop a ako darček ti príde aj moja večerná a ranná rutina pre top deň, v pdf, s detailným komentárom! Je to 100% free, píšem to vždy len ja a dá sa z neho kedykoľvek odhlásiť jedným klikom.

2 Comments

  1. Vďaka za článok Mišo. Verím, že to dalo zabrať napísať. Beriem si z neho radikálnu úprimnosť. Akurát som pred 4 dňami dospel do rozhodnutia, že som si najal kouča, pretože som si úprimne priznal, že musím riešiť, že som dlhodobo nespokojný, že “to sa nevyrieši a nezlomí samo.”

    Reply
    • Čauky Marek, rado sa stalo a super, že si si našiel kouča, určite to bude top investícia pre teba, keďže ťa poznám a z vlastných skúseností viem, proaktívni ľudia sa skoro až “odkoučujú sami” :) tých extra pár %% čo ti pridá kouč bude mať pevne verím, že brutálny efekt, minimálne na mňa vždy máva, teším sa potom na pokec!, cheers! m

      Reply

Leave a Comment.