Toto je príbeh o jednom neposlušnom rozhodnutí, ktoré som urobil, keď som mal 17.
Trvalo mi dvojnásobok tých rokov, aby som si uvedomil, ako veľmi mi vtedy zmenilo život.
ČEREZ GORY I DOLINY
Mal som 17 a pomaly končil august. Znamenalo to jediné – škola čoskoro začne a ja nastúpim ako oktávan na Gymnáziu V. B. Nedožerského v Prievidzi. Maturitný ročník, bilingválna trieda, nemčina.
Na osemročný gympel som ešte ako žiačik 4.B spravil prijímačky. Zároveň som robil skúšky aj na futbalovú triedu, lebo ma bavil futbal a chcel som hrávať za Prievidzu. Zobrali ma aj na gympel aj na futbalovú, avšak, na futbalovej som bol len mierne nadpriemerný, zatiaľ čo na gympel som skončil na prijímačkách prvý – najlepší.
Vyriešili sme to tak, že som šiel na gympel. Futbal ma síce lákal viac, no predstava, že budem chodiť do školy o rok menej, vyhrala.
Otec ma vtedy vzal na tréning do Cigľa – dedinky pri Prievidzi, kde už hrávali viacerí kamoši z nášho dvora. Tréning sa mi páčil a v klube Partizán Cigeľ som zostal celých 8 rokov popri gympli.
Cigeľ sa tak stal mojím druhým domovom – cez týždeň tréningy, cez víkend zápasy.
Paradox bol v tom, že hoci som mal nadanie na školu – vysoké IQ, víťazstvá v matematických olympiádach, prvý na prijímačkách – spôsob, akým sa učilo (a niektoré učiteľky), mi to celé znechutili. Nosil som dvojky a raz dokonca aj trojku na vysvedčení. Mama – učiteľka na tej istej škole – z toho moc nadšená nebola.
Stále mi hovorila, že s mojou hlavou by som mohol mať samé jednotky. Že nevyužívam svoj potenciál. Vnútorne som cítil, že má pravdu, ale zároveň som s ňou nesúhlasil – hoci som ešte nevedel prečo. Neskôr som ako kouč pochopil, že keď narazíme na limitujúce presvedčenia ako „mal by si mať samé jednotky“, vnútri seba ten rozkol cítime.
A teraz späť k paradoxu: vo futbale som síce nebol najtalentovanejší z chalanov, nebol som najrýchlejší ani nemal najlepšiu strelu, ale mal som zápal. Bavilo ma to, dával som do toho všetko a tak som sa stal kapitánom – od žiakov až po dorast, až kým ma v šestnástich nezobrali hrať za mužov.
Vďaka tomu som neskôr pochopil, že vnútorná motivácia je oveľa silnejšia než vonkajšie predpoklady, ak ťa niečo nebaví, tak v tom proste excelovať nebudeš, alebo sa znásilníš, no šťastný nebudeš. Dedinský futbal ma bavil viac ako dejepis po nemecky.
V mužskom tíme som bol najmladší, ale práve to bolo skvelé. V doraste som sa už nudil, zatiaľ čo mužská súťaž bola výzva. Tráviť čas s mužmi mi zároveň pomohlo dospievať.
Na tabuli v krčme pod tribúnou – kam sme po zápasoch chodili na polievku, párky a kofolu – sme mali napísané: Čerez gory i doliny – Cigeľ do toho! Bol to náš pokrik pred každým zápasom. A symbolicky to sedelo – Cigeľ leží nad Prievidzou, „cez hory a doliny“. Rovnako ako tých 8 rokov v Cigli mi pomohlo prejsť cez hory a doliny detstva do fázy, ktorú by som ešte nenazval dospelosťou, ale skôr „pubertálnou preddospelosťou“.
VZDOR
A tu prichádzame na koniec augusta. Mal som 17. Sezóna už začala, hrával som za mužov a v Cigli sa blížila legendárna partizánska vatra k výročiu SNP.
Na vatru išli všetci – spoluhráči, kamaráti, celá dedina. Bola to akcia roka. A okrem chalanov aj veľa dievčat, čo pre môj 17-ročný hormonálny koktail znamenalo extra motiváciu :D.
Letný večer, teplo, energia… v mojej hlave to už teraz bolo famózne.
A vtedy mi rodičia oznámili, že mám byť doma do západu slnka (alebo nejakej hodiny, už si nepamätám doma), ale že žiadne “do rána”.
„Ale veď to sa len začne zapaľovať!“
Rodičia nechceli nič počuť. Mama sa o mňa klasicky bála a tentoraz ju podporil aj otec – zajtra hráš zápas v Pravenci, treba disciplínu.
Mal som byť doma skoro. Bodka.
Piči. Čo teraz!?
Bol som v Cigli, pomaly sa to začínalo, ľudia prichádzali, úplne som videl, aké to bude mega, ale zvečerievalo sa a blížil sa odchod posledného autobusu.
Šrotovalo mi to v hlave. Hľadal som nejakú zámienku/výhovorku, ale nič mi nenapadlo. Skúsil som teda ešte zavolať domov, vyjednávať, prosiť, ale boli to len posledné zúfalé výkriky… nepomohlo, “domov!”.
A vtedy sa niečo zlomilo.
Neviem to popísať inak ako tak, že mi v hlave zajebalo, ale v sekunde som sa rozhodol, že zostávam. Tá predstava ma tak nadchla a to rozhodnutie bolo tak silné, že by ma odtiaľ vtedy nedostal ani buldozér.
Zároveň som ale vedel, že dostanem trest. Rodičia mali na mňa páky, ktoré vždy fungovali. Ale tá túžba ostať bola silnejšia. A tak som im jednoducho oznámil, že zostávam. Že domov prídem ráno s niektorým z kamošov taxíkom – veď tam bola polovica Prievidze.
Boli prekvapení. Už som neprosíkal o povolenie. Už som nebol dieťa.
Ich odpoveď bola len: „Nevymýšľaj a poď domov.“ Ale už to nebol príkaz. Len konštatovanie.
Neuhol som. Zopakoval som: „Ostávam.“ Položil som a schoval si svoju Nokiu 3100 do vrecka.
Objal ma adrenalín, husia koža. Nechápal som, kde sa to vo mne vzalo, ale cítil som sa brutálne dobre.
Vrátil som sa k partii, vatra sa rozbiehala a oheň v nej rástol. Presne ako vo mne, lebo som šiel do odvahy.
Celý večer bol skvelý. Bol som tam, kde som chcel byť. Užil som si to naplno, ľudia, kamoši, zábava, fakt legendárny večer. Tam som stretol som Dominiku, vznikla letná láska, ktorá ako rýchlo začala tak aj za pár týždňov skončila, ale stále to bolo famózne…
Ráno, keď už svitalo som sa dostal domov – či už prvým ranným busom, alebo taxíkom, si nepamätám – ale normálne bezpečne, došiel som do izby a zaspal som ako drevo.
ZÁPAS ŽIVOTA
Na druhý deň som bol nevyspatý, ale stále plný adrenalínu z legendárneho večera a zároveň očakávajúc tresty za neuposlúchnutie.
Čakal som doma pičung a zákazy. Ale… Nič z toho neprišlo. Rodičia sa opýtali, ako bolo, kedy som prišiel a to bolo všetko.
Skoro som odpadol.
Možno mali iné starosti, možno cítili moje odhodlanie, alebo boli len radi, že som doma.
Uvedomil som si, že im vlastne nešlo o to, aby som tam nešiel. Len sa báli. Chceli mi len to najlepšie. A keď videli, že som v poriadku, tak boli v pohode aj oni.
Na zápas do Pravenca ma odviezol otec. Nevyspaný, ale čo sa stalo ma prekvapilo, lebo som vtedy odohral najlepší zápas svojho života.
Strach, ktorý som inokedy mával, bol preč. Bol som uvoľnený. Mal som drajv. Na ihrisku som lietal a dával kľučky, ktoré by som si inokedy nedovolil. A dal som aj svoj prvý gól za mužov.
Dominika výskala na tribúne, otec bol hrdý, spoluhráči ma objímali. Ja som bol v tranze a mal som pocit, že by som po zápase ešte odbehol maratón.
Ale prečo? Veď som bol brutálne nevyspatý…
Pre toto : Cítil som sa skvele. A preto som hral skvele.
Urobil som rebelské rozhodnutie – napriek strachu z následkov. Pre niekoho možno malicherné, teenager neposlúchol rodičov, haha, normálka, ale pre mňa obrovské. Niečo sa vo mne zlomilo a nejde ani tak o to neposlúchnutie (lebo priznajme si, to som robil často), ale išlo o ten POCIT, ktorý som vtedy zažil.
Prebral som zodpovednosť. Rozhodol som sa. Akceptoval dôsledky. A urobil som, čo som naozaj chcel.
DOPAD NA MÔJ ŽIVOT
Už vtedy som si všimol, že deti z nášho dvora, ktoré vždy poslúchali rodičov, učiteľov a systém, neboli o nič šťastnejšie ako tí, čo sa občas vzopreli. Možno mali menej problémov, ale mali aj menej zábavy. Nelákalo ma byť ako oni – aj keď som ešte nevedel, prečo.
Neskôr som si všimol to isté u dospelých. Tí „poslušní“ nevyzerali spokojnejšie. Skôr ako skrotené, mierne pribraté zvieratká. Ich cesta ma nelákala. Vtedy som to ešte nevedel pomenovať, ale neskôr – už ako kouč – som si spojil bodky.
Ale vráťme sa späť k tej partizánskej vatre.
Ten vzdor a ten neopísateľný pocit po ňom vo mne zostali. Niečo sa vo mne rozžiarilo. A ja som ten oheň nechcel zahasiť.
Neznamenalo to, že som sa okamžite stal odvážnym dobrodruhom, ktorý si ide naplno za svojím. Mal som 17 a netušil som, čo vlastne v živote chcem. Ale ten pocit z vatry som si pamätal. A vždy, keď som v živote urobil niečo odvážne, zobral zodpovednosť a riadil sa srdcom, cítil som sa rovnako dobre ako vtedy.
Na vysokej som sa angažoval v AIESEC – organizácii, kde som popri škole zažil obrovský priestor na sebarealizáciu. Škola bola povinnosť, AIESEC bol vášeň.
Vymeškával som hodiny, riešil prúsery, zliepal kredity – ale ten oheň vo mne horel vďaka tomu, čo sme robili v AIESEC: konferencie, cestovanie, ľudia z rôznych krajín sveta, snaha zmeniť svet, sebarozvoj, bolo to magické! Na záver bakalárskeho štúdia som bol prezidentom pobočky AIESEC, kým bc. štúdium som ukončil tak, aby som ho ukončil a nič navyše.
Prišla možnosť ísť študovať do Anglicka. Netušil som, ako to finančne zvládnem – ale lákalo ma to a šiel som. A zvládol som to.
Štúdium mi dalo veľa, bola to moderná škola, kedy som pocítil radosť z učenia sa, ale nemenej mi dali AIESEC konferencie po svete, ktoré som v ten rok absolvoval – najmä v Litve, Macedónsku a v Srbsku, ktorá bola tiež prelomová (ale to je už iný príbeh).
Študoval som ešte finančný manažment dvojitý diplom na Slovensku a rok v Nemecku, ale popritom som sa začal venovať výživovému poradenstvu a trénerstvu. Po doštudovaní som cítil, že ma viac než financie láka fyzicko, zdravie, pohyb. Chcel som byť tréner.
Rodina hovorila: „Nevymýšľaj, zamestnaj sa v banke.“
Vtedy som sa cítil úplne rovnako ako v ten večer na vatre. A rozhodol som sa rovnako – podľa seba.
Trénerstvo mi dávalo radosť a zmysel. Hoci som nemal najlepšie predpoklady, opäť zvíťazila vnútorná motivácia. Sebarealizoval som sa, cestoval som, žil naplno, makal na sebe a začal som sa hlbšie venovať osobnému rozvoju.
Keď som mal 25, Tony Robbins mal seminár v Poľsku. Nemal som veľa peňazí, ale kúpil som si lístok, zaplatil ubytko a cestu – spolu asi 500 €. Chcel som rásť.
Na tom evente som po prvýkrát pochopil silu vnútorného ohňa. Tony mi pomohol ho popísať a usmerniť. A ja som sa tam rozhodol, že si otvorím vlastný gym.
Vďaka sile vízie a jasným akčným krokom sa mi to podarilo za 2-3 mesiace. A zmenilo mi zase to život.
Zrazu som mal vlastný gym, robil som, čo ma baví, cestoval, bol fit, mal skvelých kamarátov a frajerku. A keď som videl, ako sú moji „skrotení“ kamaráti nešťastní, začal som blogovať o sebarozvoji a o tom, čo som sa o sebe naučil.
Potom prišiel moment zlomu – trénerstvu som dal všetko, ale cítil som, že som dosiahol svoj limit. Ako CEO som si vyskúšal vedenie startupu, bola to super skúsenosť, ale tam som sa opäť hľadal. Až som natrafil na koučing.
Mal som 29, keď som ho objavil a začal nezáväzne čítať knihy, koučovať kamarátov a neskôr išiel na prvé certifkované školenie, a 30, keď som si uvedomil, že nejde o to, koľko som už trénerstvu obetoval, ale o to, čo chcem naozaj. Tak som trénerstvo uzavrel a šiel som naplno do koučingu.
DNES
Dnes som už 7. rok kouč.
Pomáham ľuďom meniť životy. Niekedy radikálne, inokedy len trošku sa odcykliť, ale je to pocit, ktorý sa nedá opísať, lebo robím to, čo ma baví a napĺňa a nie to, čo mi druhí povedali, že by som mal robiť, lebo je škoda zahodiť toľko rokov štúdia. Ja som vedel, že nič nezahadzujem a že všetko je na niečo dobré.
Na tejto ceste som sa presťahoval na Liptov, stretol Kiku a zasnúbil sa. Budúci rok máme svadbu.
Vybehol som na Kriváň za menej ako 1:15 od Troch Studničiek (tabuľový čas je 3:45), urobil 7 muscle-upov (hoci kedysi som nevedel urobiť ani zhyb) a naučil sa stojku v priestore.
Celý november 2024 sme s Kikou strávili na Bali, čo bolo pre mňa ultimátny pocit naplnenia. A práve tam som sa rozhodol: chcem sa o toto všetko deliť s ľuďmi ešte viac než predtým.
OHEŇ, ODVAHA, ROZHODNUTIE
Čo je to „TO“, o čo sa chcem deliť?
To, že každý z nás v sebe nosí vnútorný oheň – túžby, sny, niečo, čo nás volá. Aby ten oheň mohol horieť, potrebujeme odvahu. Odvaha je prejav vnútorného ohňa smerom von. Je to konať svoju pravdu napriek strachu.
Ľudia, ktorí si svoj oheň zachovali, sú zdravší, spokojnejší, živší. Áno, zažívajú aj pády – ale tie ich posúvajú. Stále je to lepšie než žiť v apatii, rezignácii, v živote, kde si svoj oheň nechal vyhasnúť.
Ako kouč pomáham ľuďom konať odvážne – ale zároveň múdro. Objavil som techniky a cvičenia, ktoré podporujú odvahu bez zbytočného rizika.
Tak ako Tony Robbins pomohol mne uchopiť víziu a konať, tak ja dnes pomáham druhým. A práve preto organizujem svoj prvý celodenný sebarozvojový event s názvom:
LET’S GROW!
🗓️ 26.4.2025
📍 Jurkovičova Tepláreň, Bratislava
🚀 https://misoduchon.sk/lets-grow/
Tento event je pre tých, ktorí nechcú uhasiť svoj oheň. Chcú rásť. Chcú investovať jeden deň do seba – pochopiť sa, vytvoriť masívnu víziu, naučiť sa moje najefektívnejšie cvičenia a stretnúť ďalších neuhasiteľných.
Je jedno, či podnikáš, študuješ, pracuješ alebo si mama na materskej. Ak vieš, že je v tebe viac a nechceš to nechať zhasnúť, LET’S GROW! je pre teba.
Na evente prvýkrát spustím aj svoju uzavretú komunitu. Viac ti ešte neprezradím, ale poviem ti, že je pre ľudí ako ty a ja – ktorí sa tiež rozhodli, že idú na vatru, chcú sa navzájom inšpirovať a učiť sa, ako si ten oheň v sebe nikdy nenechať uhasiť.
Lebo dnes – v dobe, keď máme všetko – je paradoxne najľahšie nechať sa vcucnúť vyrušeniami a byť rovnaký ako všetci.
MOJE PONAUČENIE
Čo som si odniesol z tej partizánskej vatry, keď som mal 17?
Že nikdy nevieš, ako ti jeden akt odvahy môže zmeniť celý život. Hoci to vtedy ešte nevidíš.
A naopak – každé malé zapretie samého seba je ako kvapka vody na tvoj vnútorný oheň. Nakvapkáš ich dosť a zhasne.
Ale aj jedno odvážne rozhodnutie môže tú vatru znova rozdúchať. A všetko zmeniť.
A hlavne – všetci ľudia na okolo ťa budú často odhovárať, ale je to iba test, či to naozaj chceš. Ak si pôjdeš za svojim a oni uvidia, že sa nikomu sa nič nestalo, bude to v pohode a nakoniec možno pre všetkých ešte lepšie.
Urobil som v živote ešte veľa takýchto malých odvážnych rozhodnutí – a práve tie mi zmenili život.
Mojou misiou je pomáhať druhým nenechať si v sebe ten oheň zahasiť – áno “nenechať si”, lebo verím, tomu, že nikto ti ho nezahasí, ak mu to nedovolíš, môžeš mať akékoľvek sračky v živote, kým to nezvdáš, tak môžeš isť kedykoľvek zase hore, ak to TY nezabalíš. 🚀 A ľudia, čo možno nemajú v živote sračky a majú sa dobre, tak tí tiež musia ten oheň aktívne kultivovať, lebo ani sa nenazdáš, spohodlnieš a v momente, kedy prestaneš rásť, začneš upadať.
Ako povedal Viktor Frankl, vždy máme možnosť voľby rozhodnúť sa, ako zareagujeme na to, čo sa nám stane a v tejto možnosti voľby leží naša ultimátna sloboda.
Ak to zvládol on v koncentračnom tábore, zvládneš to aj ty, bezohľadu na to, kde sa nachádzaš!
Buď ideš hore alebo dole. Tvoj oheň rastie alebo upadá.
Mišo