sebarozvoj

Prečo nie sme spokojní, aj keď sa máme stále lepšie?

Recenzia na knihu Mark Manson – Everything Is Fucked + pár užitočných zamyslení z nej, aj keď ju neplánuješ čítať a na konci vysvetlenie, prečo nie sme spokojní, aj keď sa máme stále lepšie.

Spomínam si, keď som v októbri 2016 na Filipínach čítal v kindli Markovu knihu The Subtle Art of Not Giving a Fuck (EN verzia, SVK verzia, CZ verzia) a po dočítaní som si povedal “wow, to je asi najlepšia kniha, akú som za posledný rok čítal!” (a to ich čítam dosť :)).

Je napísaná vtipne a zároveň kvalitne – pútavé príbehy, proaktívne názory a super poučenia. Netrvalo dlho a stal sa z nej celosvetový hit, predané milióny (!!!) výtlačkov.

Ak si nečítal/a túto knihu, tak by som začal ňou, je fakt super. Ak si ju už čítal/a, super, o to viac budeš rozumieť tejto recenzií :).

Nová kniha: očakávania vs. realita

Objednal som si ju cez Audible už 2 mesiace vopred (toľko k očakávaniam :D) a keď konečne vyšla (=predvčerom :D), rovno som sa na ňu vrhol – mala 7 hodín (toľko ti asi bude trvať aj prečítať ju, 2 večery, presne tak som to dal aj ja), čítal ju Mark Manson a …napriek vysokým očakávaniam nastaveným prvou knihou nesklamala a bola top!

Po dočítani som mu rovno písal pochvalu – asi mi odpísala jeho asistentka, ale aj tak potešilo :D

Mal som pocit, že kniha pokračuje tam, kde predchádzajúca skončila, od začiatku pútavé skutočné príbehy s poučeniami, ktoré som si paralelne s tým googlil (napr. o Witoldovi Pileckom, jedinom človeku na svete, ktorý sa dal dobrovoľne uväzniť v Osvienčíme, aby pomohol svetu zistiť, čo sa tam pácha; António Egas Moniz – otec frontálnej lobotómie, ktorou pôvodne liečil depresia, aby sa potom zistilo, že ľudia okrem vychillovania aj stratili komplet záujem o čokoľvek a až po desiatkach rokov bola zakázaná (pozn. predtým ale ešte dostal nobelovu cenu); Thích Quảng Đức, vietnamský mních, ktorý sa v stave totálneho kľudu a sebakontroly upálil v strede námestia v Saigone a spôsobil malú revolúciu; a mnoho iných, ale nechýbajú odkazy na Hansa Roslinga, Nassima Nicholasa Taleba, Newtona, Nietzcheho, Kanta

O čom to vlastne je?

Keďže spomínal dosť aj Nietzscheho alebo Kanta, tak áno, je tam celkom “deep shit”, čiže filozofia, zasadená do dnešného sveta. Miestami sú príbehy ľahko stráviteľné a vtipné, no miestami sú aj hĺbavé a mozog pracuje na plné obrátky, aby to pochopil.

Kniha začína nepríjemnou pravdou a tou je, že nič na svete nemá inheritentný zmysel (=obsiahnutý sám v sebe) a že aj keď svojmu životu zmysel dať vieme, aj tak raz zomrieme, rovnako ako všetci okolo nás, tak prečo sa vôbec snažiť… :D

Dávam sem úryvok zo začiatku, tá časť “čo by som písal ľuďom na pohár, keby som pracoval v Starbuckse bola TOP :D“, tento úryvok sa dá nájsť aj free v náhľade na Amazone a dá ti celkom prehľad o štýle, aký je v celej knihe – je tam kúsok príbehu, potom premostenie do reality, klasický Markov humor a v priebehu knihy spája bodky:

Source: Publicly shared preview of the Kindle version ‘Mark Manson – Everything Is Fucked’, please don’t sue me! :)

Kniha o nádeji

Hlavná téma knihy je nádej (hope), pretože aj keď nič nemá iný zmysel ako ten, ktorý veciam sami dávame (celkom pekné premostenie z prvej knihy), tak ľudia stále dokážu vidieť zmysel, keď majú nádej, v niečo veria, o niečo sa snažia, o čom veria, že je možné a podobne.

Podľa Marka opakom šťastia nie je “nešťastie”, strach, ani bolesť, ale práve beznádej, kedy už v nič neveríme, všetko je zbytočné, nič nemá zmysel a upadáme cez nihilizmus do depresie. A zase naopak, keď sa o niečo snažíme, keď máme nádej, práve tá dáva nášmu životu zmysel a práve preto dokážeme byť šťastný aj napriek diskomfortu.

Pre to, aby sme mali nádej, potrebujeme 3 faktory (a keď čo i len jeden chýba, tak nádej nemáme):

Ďalej v knihe pokračujú 3 kapitoly o každom z tých faktorov, kedy sa dozvieš napríklad o tom, čo sa deje, keď sú tvoj rozum a emócie v nesúlade (spoiler: čo je skoro vždy a inak toto bola super časť knihy), prečo aj keby sme boli 100%tne racionálni a mozog by vyhral nad našimi inštinktami (a mali by sme dokonalú sebakontrolu a podobne) tak nebudeme šťastnejší, ako sa formuje naša identita, super časť je aj o tom, ako začať vlastné náboženstvo (spirituálne, ideologické alebo interpersonálne) a čo sa môžeme naučiť o ľuďoch a nádeji zo študovania náboženstva (alebo aj ideológie alebo hoci aj zbožňovania nejakého športovca),

no a tu sa to celé zamotáva a nechcem ti viac prezrádzať, ale dozvieš sa, že ani tá nádej nie je až taká super, ako by sa mohlo zdať, prečo sme napriek tomu, že kvalita života ide hore, neustále nespokojní (a prečo nikdy nebudeme spokojnejší), ako s tým súvisí diskomfort a bolesť, ako sa toto celé dá skvele využiť marketingovo (ja som vedel, že toto ťa zaujme :D), ako filozofia riešili túto otázku (zmyslu/nádeje/šťastia) už oveľa skôr a čo si z toho vieme zobrať dnes a čo nás (pravdepodobne) čaká s nástupom nových technológií (trošku na štýl Yuval Noah Harari) a záverečné myšlienky…

Wow, už tá kniha skončila!?, kedy bude ďalšia? :)

Záverečné zhodnotenie

Pre mňa osobne 10/10 a nemám čo dodať – super štýl, kvalitný research, výborné príbehy, filozofické zamyslenia, veľa humoru a hlavne “napriek” žánru (sebarozvoj) sa necítim klasicky otupený, ale naopak, kniha spôsobila veľa zamyslení a uvedomení nad tým, ako žijem, o čo sa snažím, prečo som nespokojný, aj keď som spokojný, prinútila ma vygoogliť si viaceré historické udalosti a premýšľať.

Ako audio bola super a aktuálne najrýchlejší spôsob, ako ju získať, je práve origoš ingliš audio alebo origoš ingliš elektronická kindle verzia, no tlačená verzia bude určite najlepšia na podčiarkovanie, zvýrazňovanie, poznámky a vracanie sa k myšlienkam a hlbšie premýšľanie.

Kde ju nájsť:

Pekný zvyšok mája a ak chceš vedieť, aká je moja aktuálne najočakávanejšia kniha po prečítaní tejto, je ňou Ryan Holiday – Stillness Is The Key, vychádzajúca 1.10.2019 :)

Pre toto nie sme spokojní, aj keď sme spokojní

Nadpis článku je “prečo nie sme spokojní, aj keď sa máme stále lepšie” a aj keď asi poznáš pojem hedonistická adaptácia, Mark to vysvetľuje oveľa trefnejšie na príklade tzv. “Efektu modrej bodky” (“blue dot effect“, názov si vymyslel), ale tu je experiment, z ktorého vychádza:

Účastníkom boli randomne ukazované modré a fialové bodky a účastník experimentu mal iba stlačiť gombík, či sa jedná modrú bodku, alebo nie. Občas boli aj nejaké rôzne odtiene, ale to nie je až tak dôležité, pretože priemerne všetci účastníci označovali veľmi podobne tie bodky, ktoré boli podľa nich modré.

Po určitej dobe ukazovania modrých a nemodrých bodiek v cca rovnakom pomere sa ale experiment zámerne zmenil a účastníkom začali (bez toho, aby ich na to varovali) ukazovať oveľa menej modrých bodiek ako predtým (zrazu nebolo 50% modrých, ale povedzme 10%) a stalo sa niečo zaujímavé – účastníci zrazu začali označovať oveľa viac nemodrých bodiek ako modré, aj také, ktoré predtým označili ako nemodré.

Vysvetlením bolo, že účastníci boli zvyknutí na určitý objem modrých bodiek a keď ich chodilo menej, začali ich oveľa viac vyhľadávať a oveľa viac mať pocit, že je niečo modré, hoci to predtým ako modré nevideli. Aby sa uistili, že sa nejedná len o optickú ilúziu, zopakovali experiment aj s inými predmetmi, napríklad s návrhmi projektov (krátky popis projektu) a účastníci mali označiť, či sa jedná o etický alebo neetický návrh. A stalo sa to isté – keď pomer neetických projektov radikálne klesol, ľudia začali vidieť oveľa viac neetických projektov aj medzi takými, ktoré by inak označili ako etické.

A preto aj my dnes, keď sa máme stále lepšie a lepšie, tak nás rozrušia už aj veci, ktoré by nás predtým nerozrušili, vidíme negatíva aj tam, kde sme ich predtým nevideli a na zúfalosti nám pridáva aj to, že vieme, že sa máme lepšie a mali by sme byť vďačnejší a v pohodke, no napriek tomu cítime, že nás niečo nasiera a nevieme to potlačiť.

Ak ťa takéto veci zaujímajú, určite neostaň iba pri krátkom vysvetlení, ale prečítaj si celú knihu, neoľutuješ!

Cheers!

Tags:

Pridaj komentár

Vaša e-mailová adresa nebude zverejnená. Vyžadované polia sú označené *